Mám problém, s ktorým sa ťažko vyrovnávam. Je to taký zmiešaný pocit, že som zlyhala ako matka aj ako manželka-partnerka. V čom je problém?

Syn, ktorý bude mať o pol roka 18, sa rozhodol, že odíde z domu. Jeho argument znie: už to doma nevydržím. (To je hrozný pocit pre rodiča.) Chodí na gymnázium, budúci rok bude maturovať, ale školu a známky nepovažuje za dôležité. Má umelecké sklony, hrá amatérske divadlo, chodí na hodiny spevu, popritom brigáduje, lebo si chce zarobiť na kontaktné šošovky, ktoré sme mu odmietli zaplatiť. Na učenie mu veľa času nezostáva. Chce byť hercom, veľa číta a tvrdí, že štvorka z chémie či matematiky nie je podstatná pre život. Ja som mu to tolerovala, vidím, že je životaschopný, manžel má však iný názor. Je prísny, syn musí byť doma o deviatej, ak sa zdrží, je krik. O zlom prospechu dlhšie nevedel. Stopla som list od triedneho, aby sa to nedozvedel. Syn mi však sľúbil, že si známky opraví a štvorky nebudú. Ja som mu verila (aj verím).

Pred dvoma týždňami sa však manžel o zlých známkach dozvedel a synovi zatrhol divadlo, spev, posilňovňu - všetko. Bolo to dramatické, manžel v afekte synovi nadával a dourážal ho. Na druhý deň sme si našli dlhý list, syn sa zbalil a odišiel. Vedela som, kam. Na moje naliehavé telefonáty sa vrátil, bol však už odhodlaný, že od nás odíde. Tak aj urobil. Prichýlila ho moja mama. Po rozhovore s mamou a synom som s tým súhlasila. Syn sa potom ešte stretol s otcom. Ten sa mu ospravedlnil za nadávky, ale stojí si za tým, že sa musí dobre učiť a aktivity mu naďalej zakazuje. V takom prípade sa syn vrátiť domov nechce. Tvrdí, že u babičky má lepšiu pohodu a že známky si opraví.

Problém vidím v nás rodičoch, máme totiž diametrálne odlišné názory na výchovu. Manžel je veľmi prísny, mal takú výchovu. Jeho otec je bývalý vojak a vyžaduje vo všetkom poriadok. Mňa vychovávala len mama. Nikdy mi nič nezakazovala, dôverovala mi.

Napätie medzi synom a manželom trvá už dlhšie, odkedy syn začal hrať divadlo. Manželov vzťah k nemu je problematický, ako keby ho podceňoval, nepamätám sa, že by ho niekedy za niečo pochválil, tvrdí, že niet za čo. Bojím sa však, či nie som príliš liberálna a navyše tieto problémy spôsobujú v mojom vzťahu s manželom veľké napätie. Viem, že neexistuje univerzálna rada, ani ju nepýtam, možno by som si chcela vypočuť len nejaké milé slovo a pohľad psychológa na našu situáciu. Soňa

Milá Soňa,

k tomu, čo píšete, ani veľmi nemám čo dodať. Veľmi výstižne a živo ste vyjadrili svoju situáciu a mne neostáva, len vyjadriť vám poklonu. Nie vždy sa dá v takejto situácii udržať taká zaangažovanosť, a zároveň prehľad či nadhľad. Zo spôsobu, akým o situácii vo vašej rodine píšete, mám dobrý dojem. Je v ňom jasnosť, otvorenosť, takisto sa mi zdá, že ste za svoje rozhodnutia prevzali zodpovednosť. A takisto sa mi zdá, že váš syn vie, čo robí a čo chce. Je plný ideálov, plánov, a tie sa asi dosť líšia od predstáv jeho otca. Druhá vec je, že možno bude mať o čosi komplikovanejší, a možno aj "šťavnatejší" život. A váš manžel, rovnako ako aj vy, chce len to, aby váš syn žil čo najlepšie a aby raz niektoré svoje kroky nemusel ľutovať. Zdá sa, že syn si vybral cestu a zdá sa, že má vo vás podporu. Som si istý, že aj vášmu manželovi na synovi záleží, ale ich pohľad na svet a na fungovanie v ňom sú momentálne asi príliš rozdielne.

Nemyslím si, že ste ako matka a manželka zlyhali. Som presvedčený, že ste sa snažili, a stále snažíte najviac a najlepšie, ako to viete. Ak by ste mohli v zlomových situáciách konať ináč, tak by ste tak konali, pretože som si istý, že ste robili to najlepšie, čo sa v danej chvíli dalo. Keď ste nekonali ináč, tak to v tej chvíli ináč nešlo.

Z rôznych príčin to však nestačilo na to, aby ste ako rodina žili ďalej v jednej domácnosti. Jedného dňa by k odchodu syna z domu určite prišlo, ale asi ste si predstavovali, že to bude neskôr, že odchod bude možno viac naplánovaný, za iných okolností a s inými pocitmi na všetkých stranách.

Vaše miesto v rodine je náročné a myslím si, že sa držíte statočne. Spájate dva svety, ktoré sú dnes vzdialené. Je to pozícia, ktorá je vždy náročná a vyčerpávajúca. Je preto nesmierne dôležité, aby ste nezabúdali na seba a na svoje potreby. Je fajn, že syn má v jednom z rodičov oporu. Možno by som nechal vzťah syna a otca na nich dvoch a viac sa zameral na vzťah so synom a vzťah s manželom, to je celkom dosť . Ktovie, čo to spraví.

Znie to tak, že syn žije život plný ideálov a jeho predstava o živote sa dosť vymyká tomu, čo od neho škola, rodičia a asi hlavne otec očakávajú. Je fajn, že aj napriek takým odlišnostiam, sa objavili momenty, keď dokázali obaja spraviť čiastočné ústupky. Je fajn, keď sa váš manžel dokázal synovi ospravedlniť za urážky a nadávky. A páči sa mi, že sa váš syn dokázal po prvom odchode vrátiť. Na oba činy to chce riadny kus pokory a odvahy. Je dobré vedieť, že váš manžel aj syn sú toho schopní. Takisto si myslím, že je dôležité, že vám zanechal list a že ste mu umožnili odísť k babke.

To všetko sú pre mňa jasné signály toho, že ako rodina zostávate naďalej spolu, že spolu ďalej komunikujete, len na väčšom priestore. Čo na jednej strane môže prinášať úľavu a pocit väčšej slobody, a na strane druhej pocit prázdnoty, opustenosti.

Teraz je dôležité, aby ste sa naďalej zaujímali o synov prospech v škole, pretože v jeho veku a životnom období sú maturita a skončenie školy dôležité. Je to skúška aj pre neho, ako sa dokáže vysporiadať s vecami, ktoré ho nebavia, ale ktoré v živote všetci máme a niekedy sa im nedá vyhnúť. Jasné, že život pôjde ďalej aj vtedy, keby to s maturitou a známkami nedopadlo dobre, a aj napriek prípadnému neúspechu v škole môže byť v živote šťastný a môže s úspechom žiť svoje sny, len to bude mať možno v obyčajnom každodennom živote o niečo ťažšie a zamotanejšie.

Samozrejme, že sa môže stať, že sa na ceste stratí, ale takisto sa môže stať, že nájde "poklady", o ktorých my ostatní ani len netušíme. Niektorí ľudia proste musia žiť svoj život ináč, ako ich okolie, musia si nájsť svoju vlastnú cestu. Asfaltové chodníky nie sú jednoducho pre nich. A na ich cestách im veľmi pomáha, keď vedia, že im niekto verí, a napriek všetkému im drží prsty.