ILUSTRAČNÉ FOTO - ARCHÍV
e, aby si privyrobil. Soňa mu to toleruje, lebo vidí, že je životaschopný. O jeho zlých známkach nehovorila ani manželovi, ktorý je na syna veľmi prísny. Nedávno sa však otec o zlom prospechu dozvedel a po prudkej hádke synovi zatrhol všetky aktivity. Na druhý deň sa chlapec zbalil a odišiel z domu. Po naliehavých maminých telefonátoch sa síce vrátil, ale rozhodol sa, že pôjde bývať k babke. Soňa vidí problém v tom, že ona a jej manžel majú úplne odlišné názory na výchovu.
Internetových čitateľov sme sa spýtali: Čo by ste v Soninej situácii robili vy? Ako je to s výchovou detí vo vašej rodine?
Problém v Soninej rodine mi veľmi pripomenul môj vzťah s otcom, ktorý sa skomplikoval v čase mojej puberty. Mnoho vecí mi zakazoval, nechcel ma púšťať von, stále ma kontroloval, nútil ma učiť sa a pomáhať doma. Mama ma ľutovala, a tak som s jej dovolením, ale pred otcom tajne alebo pod všelijakými výhovorkami, prežívala prvé diskotéky a nevinné lásky. Otec s mamou sa často nepohodli nielen na výchove detí, ale aj v rámci svojho osobného vzťahu. Mne a bratovi to dali pocítiť svojimi častými hádkami. Keď som mala sedemnásť, chytilo ma divadlo a bola som schopná ísť kvôli nemu aj na kraj sveta. Prinútilo ma to komunikovať s otcom a hovoriť mu o tom, kam idem a čo tam chcem robiť, no zároveň mi to prinášalo nové a nové nedorozumenia. Otec mi neveril a nikdy nesúhlasil s tým, že chodím po festivaloch, skúškach, súťažiach, sústredeniach. Mama to rešpektovala, možno preto, že sama mala veľa podobných aktivít, o ktoré vo vzťahu s otcom neustále bojovala. Ja som sa však ani s ňou nevedela podeliť o to, čo prežívam. Trápilo ma, že otec je stále nahnevaný. Keďže som nevedela, prečo mám v napätí, ktoré medzi nami všetkými vládlo, sedieť doma, moja chuť robiť si to svoje bola silnejšia ako vedomie, že mám byť poslušnou dcérou. Preto som posledný rok na strednej škole žila s myšlienkou, že je len otázkou času, kedy odídem. Keď ma potom vzali na vysokú školu a odišla som bývať na internát, z veľkej časti som to brala ako vyslobodenie. Samozrejme, problém sa tým nevyriešil. S rodičmi odvtedy nebývam, ale som s nimi v neustálom kontakte. Svoj vzťah k nim si vlastne stále hľadám. Ide to pomaly, ale určite je to na dobrej ceste.
s
Deti zvyčajne horšie vychádzajú s otcom ako s matkou. Potvrdil to nedávno aj jeden výskum, čísla si nepamätám, ale väčšina tínedžerov sa vyjadrila, že si s otcom nerozumejú, ani mu o svojom živote radšej nehovoria, lebo ich nikdy nepochopí. Keď rozmýšľam o svojom okolí, poznám len jediného otca, na ktorého jeho dcéry nedajú dopustiť. Ostatných iba "trpia", sú radšej, keď nie je doma. Uvažovala som, prečo majú otcovia taký odstup od svojich detí, dokonca aj takí, ktorí sa o ne starali, keď boli maličké. Zdá sa mi, že sa im v neskoršom veku menej venujú, akoby mali pocit, že ich už nepotrebujú, tak s nimi ani nekomunikujú. A potom sa navzájom odcudzia a už sa ťažko nachádza cesta späť. A už len "vychovávajú" rozkazmi a zákazmi.
s
Ak sa syn chystá na VŠMU, tak samé jednotky naozaj nepotrebuje. Stačí, ak má talent a vie sa presadiť. Na druhej strane, otcov odmietavý postoj k synovým umeleckým aktivitám spočíva zrejme skôr v tom, že sa nevie zmieriť s 'umelcom v rodine' - to predsa nie je poriadna profesia, v dnešnej dobe len živoria atď. Ak má syn naozaj talent, treba ho v tom podporovať. Ak na to nemá, skôr či neskôr na to príde sám. V každom prípade sa od neho netreba odvracať. V sedemnástich či osemnástich ešte nemusí vedieť, čo chce v živote vlastne robiť. Možno sa to neskôr zmení.
s
Ak syn odíde z domu, musí mať na to pádny dôvod. Som presvedčený, že takáto nezhoda je z jeho strany chápaná iba ako posledná kvapka do pohára. To, že odišiel z domu, považujem za úplne normálne - získa slobodu a ak sú jeho ideály a názory naozaj pevné, dokáže si ich obhájiť za každých okolností. Každé násilné riešenie je bezpredmetné.
Chybu treba určite hľadať v komunikácii medzi oboma stranami. Ak totiž viazne výmena názorov medzi rodičmi a synom, prípadne je obmedzená na mentorskú prednášku, nemôžu rodičia očakávať, že ich dieťa pochopí, alebo bude uznávať ako rovnocenných partnerov na rozhovor.
s
Vzala by som to veľmi pragmaticky. Dieťa do 18 rokov patrí do výchovy rodičov, čiže syn by sa mal vrátiť domov. Musí však byť uzrozumený s tým, že do osemnástich sa bude správať podľa predstáv rodičov. Dňom 18. narodenín si môže zbaliť batôžtek s osobnými vecami a žiť svoj život, za ktorý si sám zodpovedá.
Prednosti tohto spôsobu:
Syn chápe, že do získania úplnej slobody mu zostáva presne určený čas, môže si ku koncu odstrihávať z krajčírskeho metra, ako to kedysi robievali vojaci. Zároveň zistí, že sa bude musieť postarať sám o svoje bývanie (žiadne bývanie u dobroprajnej babky), o žalúdok, čisté oblečenie. Môže si pokojne, počas 1-2 rokov premyslieť, či je jeho situácia naozaj taká neznesiteľná, že najlepším riešením bude odchod.
Rodič si uvedomí, že mu doma rastie človek, že už nemá malé dieťa a že onedlho môže naozaj zostať sám. Syn musí byť pripravený do života, aby svoj prípadný odchod v osemnástich zvládol. Musí mať teda nielen vedomosti na jednotku, ale aj praktické znalosti, aby sa zorientoval v každej situácii. Ak je rodič presvedčený, že k tomuto svoje dieťa po celý život vychovával, tak synovi dovolí odísť z domu a nemusí sa báť, že mu svet poláme krídla.
Inak uvažujeme o živote a o vzťahoch, keď sa nám zdá, že budú trvať večne. Inak sa staviame k svojmu životu či k svojim blízkym, keď vieme, že zajtra - pozajtra všetko môže byť inak a dnešok sa už nikdy nezopakuje.
