Daniel Kukla (1964) vyštudoval Stredné odborné učilište mechaniky plynových spotrebičov, lenže hneď po skončení školy havaroval a ochrnul. Celý život je preto na invalidnom dôchodku. Neuzatvoril sa však svetu, ale začal intenzívne športovať. Dnes už svoje víťazstvá ani nedokáže spočítať. Spomeňme aspoň tie najdôležitejšie: je šesťnásobným víťazom košického Medzinárodného maratónu mieru, trojnásobným držiteľom českého pohára v para duatlone, držiteľom slovenského rekordu v maratóne a polmaratóne a účastníkom paralympiády v Sydney.
Cestou na schôdzku s Danielom Kuklom som myslela na rozhovor s Veronikou Žilkovou, ktorý som čítala v Instinkte. Česká herečka je u nás známa najmä vďaka "blbnutiu" v Tele Tele, menej sa však vie, že rovnako energicky sa venuje telesne postihnutým ľuďom. Práve ona donútila českého ministra sociálnych vecí Zdeňka Škromacha, aby strávil jeden deň v invalidnom vozíku. Povedané jej slovníkom, "aby vedel, ako človeka po desiatich hodinách na vozíku bolí riť". Český hokejista Tomáš Zelenka, ktorý narazil do mantinelu a ochrnul, sa vďaka nej vrátil z ústavu na ľad a dnes trénuje hokejistov. V Rádiožurnále Českého rozhlasu moderuje zas Veronika program Handycamping. Názov je odvodený od anglického slova handy - šikovný, a program je práve o tom, akí sú vozičkári šikovní.
No a na mňa práve jeden takýto šikovný človek čakal vo vestibule bratislavského Domu športu.
Dohodnúť si stretnutie s Danielom Kuklom nie je vôbec jednoduché. A nielen preto, že žije až pri Bardejove. Keď sme spolu telefonovali prvý raz, práve odchádzal do Londýna, pri druhom pokuse bol zase na maratóne vo Švajčiarsku. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby už dvadsaťjeden rokov nesedel na vozíku. A práve invalidný vozík ho doviedol k tejto jednej z najnáročnejších bežeckých disciplín.
V hoteli Šport ma čakal vyšportovaný chlap. S každou odpoveďou bol v momente hotový, žiadne sentimentálne spomienky, horekovanie či priznávanie neistoty a tápania. Jednoducho, na prvý pohľad bolo vidno, že je to človek nad vecou, čo má iné problémy ako pitvať osud, ktorý mu život podsunul. Na taľafatky nemá čas, musí trénovať, športovať a vyhrávať. Nečudo, že s takýmto postojom to na svojich bezvládnych nohách dotiahol až na olympiádu.
Maratónec na vozíčku
Danielovi Kuklovi sa život zmenil v osemnástich rokoch. Mladý muž, ktorý hrával futbal a hokej, sa kvôli ťažkej havárii presunul zo dňa na deň zo sedadla spolujazdca na sedačku invalidného vozíka. Necitlivé nohy, prerušená miecha. Lekári mu od začiatku nedávali nádej, že sa raz opäť postaví.
Čo mu vtedy najviac pomohlo? Vraj asi jeho športový duch. Neuzatvoril sa do seba, ale začal hľadať nové ciele. Najzaujímavejšie sa mu videli v športe.
Lenže, žil v dedinke Dlhá Lúka neďaleko Bardejova, a tam nebolo veľa rovesníkov na vozíku - a ešte menej tých s túžbou športovať. Kam sa teda obrátiť?
Pomoc našiel na liečeniach, v rehabilitačných centrách, kde boli športovci, ktorí mu poradili a motivovali ho. Zistil, že z vozíka môže robiť napríklad ľahkú atletiku - hádzať guľou, oštepom a diskom. Začal teda trénovať a po celom Slovensku jazdiť na súťaže, majstrovstvá, memoriály. Keď sa po osemdesiatom deviatom otvorili hranice, dostal sa aj do zahraničia. Športové aktivity rozšíril o preteky na špeciálne upravenom vozíku.
V roku 1991 štartoval na košickom maratóne a vyhral. Odvtedy začal žiť pre maratón.
Čo bolo v začiatkoch športovania na vozíčku najťažšie? - pýtam sa.
"Vyrovnať sa," začína Daniel vetu, a ja si ju v duchu dokončujem - "s psychickými problémami". Lenže on dokončí "vyrovnať sa ostatným".
Aká psychika, on mal problémy s kondičkou, aby čo najskôr dobehol ľudí, ktorí športovali roky a on im spočiatku nestačil.
"Ale zlepšovalo sa to, až som sa im vyrovnal, a potom to bolo zaujímavé, keď konkurencia stúpala."
Beh na kolesách
Maratón je náročná disciplína, ktorá si vyžaduje výbornú fyzickú aj psychickú kondíciu, vytrvalosť a húževnatosť. Vozičkári majú rovnako dlhú trať ako bežci, teda vyše 41 kilometrov. Absolvujú ju na špeciálne upravených vozíkoch a keďže "bežia" na kolesách, majú rýchlejšie časy. Najlepší je zhruba hodina dvadsať. Zďaleka sa však "iba pohodlne nevezú", pri jazde zapájajú do činnosti ruky, chrbát, celé telo. Aby si ruky nezodrali do krvi, musia mať špeciálne rukavice a na hlavách prilby. Kvôli rukaviciam nemôžu počas maratónu jesť, spoliehajú sa len na iontové nápoje, ktoré sú zdrojom energie. Okrem únavy bojujú s počasím i technickými problémami. Neraz ich po mesiacoch tréningu vyradí z boja obyčajný defekt.
Smola na trati
Na to, aby Daniel Kukla mohol absolvovať maratón, musí denno-denne trénovať. Denne najazdí okolo dvadsaťpäť kilometrov, k tomu plaváreň, posilňovňa. Má síce osobného trénera, s ktorým zhruba raz do mesiaca konzultuje najazdené kilometre a dosiahnuté časy, ale väčšina prípravy je na jeho sebadisciplíne. Cvičiť treba každý deň, či páli slnko, alebo prší. Keď mrzne, trénuje na špeciálnom trenažéri. Podobnom, ako majú cyklisti.
Odmenou za námahu sú víťazné preteky. Daniel Kukla sa prebojoval až na tie najvýznamnejšie - na olympiádu v Sydney. Je pyšný, že olympijský maratón nevzdal a napriek obrovským nárokom ho "zabehol" celý.
"Na každom maratóne je veľa pretekárov, ktorí preteky nedokončia. Maratón je beh na dlhé trate, nejeden to vzdá, lebo neprekoná krízu, alebo má poruchu na vozíku."
Ale aj Daniel Kukla už skúsil trpkú pachuť chvíle, keď sa musel vzdať. Najmä v poslednom čase ho prenasledovala smola. Na nominačných pretekoch na budúcu olympiádu v Aténach, ktoré boli v Nemecku, dostal defekt a koleso sa mu prepichlo aj nedávno, v apríli, na londýnskom maratóne. Vozičkár má síce svoj tím, ktorý mu pomáha s technickým problémom, lenže trať je dlhá a kým pretekár nahlási nehodu svojmu depu a kým ho oni na ceste nájdu, môže uplynúť aj hodina a ďalej pretekať už nemá význam.
Minulý víkend vo Švajčiarsku síce športová šťastena slovenskému paralympionikovi opäť priala, no aj tak je otázne, či to bude stačiť na ďalšiu olympijskú nomináciu. Dozvie sa to až v polovici júna.
Ak však neuspeje, svet sa vraj nezrúti.
"Čo sa dá robiť. Som pripravený aj na to, že človek starne, klesá kondícia, ubúdajú sily. Vôbec mi však nevadí, že raz budem robiť šport iba rekreačne. Stále mi bude dávať silu, energiu. Vďaka nemu som pohyblivejší, mám kontakt so svetom, pohybujem sa medzi ľuďmi, získavam priateľov. So športom je život pestrejší a má zmysel."
Na pretekoch s manželkou
Okrem športu nachádza olympionik na vozíku zmysel života aj v dcérke a manželke. Keď sa spoznali na diskotéke, bol už ochrnutý. Dcérka má už obdobie otázok za sebou a otca na vozíku berie ako samozrejmosť. Najmä ak ju zoberie do posilňovne alebo na plaváreň. Manželka Kamila síce nešportuje, ale ak sa dá, sprevádza manžela na pretekoch. Nech je totiž vozičkár akokoľvek samostatný, potrebuje pomoc druhých. Niekoho, kto ho pri presune naloží a vyloží vozík, pomôže do sprchy, alebo aspoň podá prilbu či rukavice.
Rozhovor sa končí, Daniel Kukla sa ponáhľa do Bardejova. Teraz si dá s pretekaním pauzu, má za sebou dva maratóny a je vyšťavený. Ak sa aj nedostane do Atén, cez leto bude ďalej tvrdo trénovať a zbierať sily na posledný tohtoročný maratón, ktorý "pobeží" septembrovým Berlínom.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL a archív
