miery aj príslušnosťou ku konkrétnemu vydavateľovi. A tak niektorým ľuďom stačí spomenúť, že duo Icarus patrí pod krídla labelu Leaf a hneď vedia, o aký typ hudby pôjde.
Mladíci Ollie Brown a Sam Britton pochádzajú z Londýna, čo výrazne zvýšilo pravdepodobnosť výberu ich povolania. Už od svojich prvých hudobných pokusov sa vykašľali na okrídlené heslo elektronickej tanečnej hudby "pohni zadkom, mozog sa pridá" a urobili dobre. V roku 1998 vydali debutový album Kamikaze, ktorý v čase zúriacich pravidelných rytmov pôsobil ako odvážny krok smerom od masového klubového publika. Brown a Britton naznačili, že ich viac zaujíma pohrávanie sa so zvukmi a rytmami než to, koľko tričiek adolescentných tanečníkov prepotia. Vtip je však v tom, že v ich hudbe zároveň bolo a je stále cítiť výrazné napojenie na komunitu ľudí okolo IDM, inteligentnej tanečnej hudby.
Po niekoľkých albumoch vydaných na rôznych labeloch dvaja Ikarusi pristáli na mieste s nápisom Leaf. To je priestor, v ktorom sa dobre darí "poľudštenej" elektronickej hudbe. Väčšinu z tvorby tu vydávajúcich hudobníkov charakterizuje to, že vzniká rovnako v útrobách elektronických zariadení ako pomocou tradičných nástrojov. Táto kombinácia zaručuje unikátnosť zvuku, no iný je aj prístup - nahrávky Leafu sa vyznačujú experimentovaním a zároveň dôrazom na melodickosť. Vlastne, načo plytvať slovami, stačí si vypočuť napríklad výberový album Lost For Worlds či najnovší štúdiový počin Icarusu I Tweet The Body Electric (Leaf/Wegart 2004).
Elektronicky mi telo štebotá. Už bizarný názov albumu a jednotlivých skladieb naznačuje, že Icarus síce nerobia hudbu pre masy, ale rozhodne to nie sú suchári z nejakého elitárskeho geta. Lámané beaty nie sú nepodobné produkcii z kultového britského vydavateľstva Warp, okrem toho tu však nájdete aj prvky klasickej hudby (preludovanie na akustickom klavíri), rôzne nasamplované zvuky a hlasy, no predovšetkým veľmi svieže, hravé improvizácie. Skladby vznikajú pomocou špeciálneho softvéru na výkonných notebookoch, zvládajúcich aj tie najuletenejšie kombinácie zvukov v reálnom čase. Brown a Britton však nepreháňajú cez zvukové karty toľko nápadov naraz ako povedzme Atom Heart, omnoho viac sa venujú práci s detailom.
Neustále balansovanie medzi kompozíciou a improvizáciou vnáša do hudby zaujímavé napätie a nenúti vás preskakovať hluché miesta, pretože tu žiadne jednoducho nie sú. Nový Icarus má potenciál zaujať rovnako milovníka delikátneho obrábania zvukov ako fanúšika modernej vážnej hudby. Uvidíme ho niekedy naživo na Slovensku?
