Bol som na francúzskom filme Strach a chvenie, nakrútenom podľa rovnomennej knihy Amélie Nothombovej. Mladá Belgičanka Amélie strávila detstvo v Japonsku a ako dospelá sa tam vracia, aby sa zamestnala v japonskej firme. Namiesto odbornej práce ju však poverujú kopírovaním dokumentov, varí kolegom čaj. Jej nadriadení sa k nej správajú neľútostne, vrátane šéfky, ktorú Amélie považovala za priateľku. Šikanujú ju a napokon degradujú na umývačku toaliet.
Kniha a film vznikli na základe osobnej skúsenosti Amélie Nothombovej. Je to teda autobiografia, a tak má dielo nepochybne veľmi silný vplyv najmä na toho, kto nikdy v Japonsku nebol a nič o tejto krajine nevie. V tom prípade, prosím vás, nezhltnite tvorcom príbeh aj s navijakom!
Mám pocit, akoby Amélie chcela svojou trpkou skúsenosťou a sklamaním z Japonska, ako si ho z detských čias vysnívala, len rozosmiať Európanov. Čo sa jej prihodilo, opisuje s obrovskou dávkou zveličovania a osobnej zaujatosti k Japonsku. A to všetko preto, aby uspokojila európsku dychtivosť po potvrdení, že všetky zaužívané stereotypy o Japonsku sú naozaj pravdivé.
Mnohých Japoncov neuveriteľná predpojatosť knihy/filmu pobúrila. Podobne však reagujú aj Európania, ktorí do hĺbky poznajú japonskú kultúru, alebo krajinu navštívili a neprišli s vykonštruovanými predstavami a očakávaniami. Treba totiž otvorene povedať, že tento film a kniha neklamú. Tienisté stránky, ktoré opisujú, v Japonsku naozaj existujú. Nezvykneme ich však ukazovať "prišelcom", a najmä nie bezdôvodne. Napokon, ak chcela autorka priblížiť Japonsko Európanom, mohla si na to vybrať situácie z každodenného života, ten je vľúdny a od biznisu diametrálne odlišný. Vybrala si však extrémne prostredie, kam v Japonsku nepatrí priateľstvo, kde nie je vítané prejavovať zákutia vlastnej osobnosti. Stredobodom záujmu je profit spoločnosti, jeden zo základných princípov kapitalizmu. Priateľstvo, ktoré Amélie od kolegyne očakávala a vplietla do biznisu, je v Japonsku nezmyslom. Aj keď moderné japonské spoločnosti zohľadňujú osobnosť zamestnancov, nepotrebujú ľudí, ktorí im neprinášajú zisk. Ľudia sú platení za prácu, nie za predvádzanie sa. A za poriadnu prácu! Vo filme musela Amélie niekoľkokrát prerábať akési fotokópie dokumentov. Opisovala to ako absurdnú vec. Ak to bola pravdivá udalosť (lebo ja o tom pochybujem), myslím si, že šéf nestrpel jej nedôslednosť a podceňovanie tohto druhu práce. Fotokópie mohli byť určené dôležitému klientovi, ktorý môže byť zárukou veľkého kontraktu. Ako zamestnanec bola Amélie neprofesionálna a nezrelá.
Mnohí Japonci žijúci trvalo v európskych krajinách sú nútení osvojiť si európske spôsoby (ak žijú mimo japonskej komunity). Pokúšame sa o to. Vieme totiž, že nemá zmysel presadzovať naše spôsoby na verejnosti, vo firme, v kolektíve. Vy si myslíte, že vaša cesta je prirodzená a normálna. Pre nás sú niektoré vaše spôsoby čudné. Ale keď nás to zraňuje, snažíme sa zvládnuť sami seba a potichu opustiť krajinu, lebo veríme prísloviu: "Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť." Veď keby som si ja niektoré trpké skúsenosti zo Slovenska priniesol do Japonska, zveličil ich, zahmlil a bezohľadne o tom napísal knihu a nakrútil film, čo by ste si pomysleli?
Počul som, že po knihe Strach a chvenie napísala Amélie Nothombová ďalšiu knihu, príbeh Japonska jej detských čias. Píše v nej, ako veľmi miluje Japonsko. Obávam sa, že je to iba pokus vylepšiť si u Japoncov pokazený imidž. MASAHIKO
