Keď psychologička Katarína Gromová, ako vraví, "emigrovala" z Bratislavy do Tisovca, mala na to tri dôvody. Na staré kolená chcela byť babičkou na dedine, musela sa ujať rodinných reštitúcií, lebo v Tisovci jej ako prapravnučke Štefana Marka Daxnera vrátili časť pôvodných majetkov. No a do tretice, jej partner bol horolezec a mestečko je obklopené horami. Myslela si, že bude podnikať s poľnohospodárskou mechanikou. Lenže zistila, že v Tisovci žijú ľudia, čo z práčky spravia kosačku a z trabantu malotraktor, a je skôr hanbou, keď niekto kúpi hotovú mašinu. A tak energiu orientovala iným smerom. Vybudovala detský domov Dalmatín, kde sú deti čierne aj biele, ako srsť sympatického psíka. Spočiatku to však nebola vôbec žiadna selanka, skôr príbeh pripomínajúci Renčov film Requiem pro panenku o šikanovaní schovanom za múrmi ústavu.

Všetko sa začalo, keď zistila, že v detskom domove neďaleko Tisovca hľadajú psychológa. Mala šestnásťročnú prax väzenskej psychologičky, reštitúcie vybavené a do penzie ďaleko, tak si povedala, že to skúsi.

"Až na mieste som zistila, že ide o reedukačný ústav. Dcéra ma však presvedčila - robila si všetky nápravno-výchovné skupiny, mladistvých, mužov, ženy, už len deti ti chýbajú do výbavy a môžeš písať memoáre."

Miesto dostala, ale nasledoval šok.

"Prešla som všeličím, ale reedukačné detské domovy vnímam ako najamorálnejší priestor. Väznica je miesto, kde sú ľudia, ktorí prekročili zákony. Tu je delikventná mládež, ktorá nie je postihnuteľná zákonom. A potom sa sem posiela 'odpad' z detských domovov, teda deti s vážnou psychiatrickou, psychologickou a často aj somatickou diagnózou, ktoré v domove prekážajú. Tak sa ich jednoducho zbavia. Dostanú sa sem, kde sú vždy tými slabšími, týranými a zneužívanými. Keď som do toho vnikla, bola som zdesená, lebo nie jeden domov, ale celý systém je otrasný a ja som s tým nemohla nič urobiť."

Smrť v horách

Po čase to už nedokázala vydržať a rozhodla sa odísť. Nastúpila na miesto riaditeľky detského domova v Brezne. Sirotinec tam stál od tridsiatych rokov a keď sem v roku 1999 nastúpila, realita naozaj dýchala minulým storočím.

"Už sám priestor bol hrozný, napríklad, iba do dvoch izieb svietilo slnko. Čo ma ale fakt vydesilo, že som medzi deťmi a personálom našla tie isté vzťahy, sociálny mikrosystém ako vo väznici. Chlapcov vo veku puberty sa zbavovali. Panoval tam totiž tvrdý režim a tínedžeri sa mu bránili. Vychovávatelia ich nedokázali zvládať, a tak končili v reedukačných ústavoch. Po prvých dňoch som tiež chcela odísť, ale priateľ so mnou zatriasol - raz si povedala, že do toho pôjdeš, tak zostaň! Zakrátko na to zahynul s bratom vo Vysokých Tatrách a možno aj preto, že som ho nechcela sklamať, naplno som sa zahryzla do problémov."

Keď priateľ Kataríny Gromovej zomrel, bola už v Brezne tri mesiace a deti s ňou prežívali jej veľký smútok. O to komplikovanejší, že aj ony si medzičasom Pavla obľúbili:

"Bol totiž prvým mužom, ktorý sem vniesol chlapský princíp. V domove bol síce predtým údržbár, ale ten nemal deti rád. Bol nevrlý, keď sa okolo neho motali, nieto keď pracoval. Naopak, Paľo, keď opravoval práčku, nechal decká pri sebe, aby sa prizerali, pomohli. Skamarátili sa a keď zahynul, bola to pre ne tragédia. Pochopila som, že teraz im nemôžem odísť aj ja."

Útek do domova

Vtedy sa už na Slovensku začalo s transformáciou detských domovov na malé skupinky s rodinným režimom, kde sa priestory upravovali na veľkometrážne byty. V Brezne to však nešlo. Izby s internátnym režimom boli rozťahané po chodbách tmavej budovy, do kuchyne smel len ten, kto mal službu. Zamestnanci odmietali novoty a detí bolo priveľa. Lenže potom dve dievčatá odišli, lebo skončili vysokú školu, dve osemnásťročné sa tiež rozhodli osamostatniť, ďalším sa podarilo nájsť adoptívnu rodinu. Skupina sa pomaly zmenšovala, až zostalo jedenásť detí. Počet teda sedel, ešte bolo treba nájsť priestory. Vtedy pani Katarínu upozornili kamaráti na administratívnu budovu bývalého družstva v Tisovci. Spočiatku bola skeptická, išlo o typický socialistický úrad, ale architekti ju presvedčili, že všetko sa dá prerobiť.

Celkom jednoduché to však nebolo. S deťmi sa sťahovala do budovy, ktorá bola štyri roky opustená. Keďže im ju odovzdali neskoro, prišli do neupravených priestorov, odrezaní od kanalizácie a vody. Aj tak to vraj bolo krásne obdobie:

"Decká si samy maľovali izby. Maličkých sme poslali do tábora a stala sa úžasná vec. Kým deti väčšinou z domova utekajú, naše, prosím pekne, ušli z prázdnin do Tisovca. Boli urazené, že tiež chcú maľovať."

Prospešná antireklama

Konečne nastal deň, keď si povedali - dosť roboty - a osadenstvo sa išlo okúpať. Zrazu telefón - Katka, vráť sa, prišla Markíza!

"Naivná som si pomyslela - idú ma chváliť, ako som všetko zvládla. No pred domom stála namosúrená redaktorka, hneď mi strčila pod nos mikrofón, vraj som deti pripravila o strechu nad hlavou a v Tisovci nás nechcú a čo ja na to? Bola som zaskočená a zmohla sa na odpoveď - viete čo, ja nemám čas na sprostosti, ja mám strašne veľa práce. Televízia to odvysielala. Cítila som sa ublížená, dodatočne som sa dozvedela, že to bola akcia bývalých zamestnancov z Brezna. No ukázalo sa, že aj antireklama je dobrá. Až ma prekvapilo, koľko ľudí pozerá správy a ako ich moja reakcia zaujala. Kde som sa objavila, počúvala som - aha, to ste vy, pani riaditeľka? Pre vás urobíme všetko."

Osemtisíc a dovidenia

Kataríne Gromovej sa podarilo vybudovať krásny útulný domov pre jedenásť detí a dva psy. Zariadenie je ako z časopisu, v kúpeľni je bidet, v hale stolnotenisový stôl. Deti sa krásne obliekajú, šaty im posiela jej dcéra, ktorá žije v cudzine.

"Nikto z mojich známych nič nevyhodí, z Bratislavy sa vraciam ako starinár."

Občas preto počúva aj výčitky, že "domováci" si žijú lepšie ako mnoho slovenských rodín. Na jedno však tí, čo závidia, zabúdajú:

"Práve preto, že naše deti sú zvyknuté na určitý štandard, budú to mať sakramentsky ťažké. Nebudú chcieť klesnúť nižšie, lenže dieťa môže byť v detskom domove len do dvadsiatich piatich rokov. Pri odchode dostáva okolo osemtisíc a dovidenia! Bojím sa toho, keď pôjdu do života. Ale snažím sa urobiť aspoň to, čo som vštepovala vlastným deťom. Zdôrazňujem im, aké dôležité je učiť sa, najmä cudzie jazyky. Vedia, že vonku nie je farba pleti zaujímavá, jediné dôležité je, či vieš pracovať a vieš reč."

Preto má pani Katarína prioritu. Otvoriť detský domov do čo najväčšej možnej miery. Najprv okoliu, potom Slovensku a napokon Európe. Prvé dva kroky sa už podarili:

"Ešte pred troma rokmi by Sláva neprišla sem k nám a nepodala vám ruku. Boli to hanblivé, zakríknuté decká. Nie že by som ich drilovala, ako sa správať, odpozorovali to od mojich priateľov, čo do domova prichádzajú ako domov. No otvoriť sa len mestu nestačí. Priatelia nám darovali Ford Transit, kúpili sme prívesný vozík a v lete spoznávame republiku. No a teraz, keď sa fakt otvorili dvere do celého sveta, chcela by som do Tisovca dostať minimálne dvoch dobrovoľníkov z Európskej únie, ktorí by pomáhali s jazykmi."

Pootvorené okno

Zhodou okolností pred pár dňami stopol pani Katarínu stopár a po anglicky sa spýtal, či ide do Tisovca.

"Myslela som, že je to lektor z amerického gymnázia, no vysvitlo, že je to dvadsaťročný Francúz. Na rok prerušil štúdium práva a rovnako ako kedysi jeho otec, vydal sa pešo zo Štrasburgu Európou. Pricestoval až k nám a keďže sa práve strašne rozpršalo, zostal v domove päť dní. Bol to človek s obrovskou charizmou, vedel po nemecky, anglicky a francúzsky, teda všetky jazyky, ktoré sa učia aj naše deti. Bolo úžasné dívať sa, ako s ním po troch dňoch konečne začali komunikovať. Pre deti to bol veľký stimul, aj náš Lukáš, ktorý totálne ignoroval angličtinu, začal za mnou chodiť so slovníkom."

Katarína Gromová nazýva veci pravým menom. Nech sú deti z domova akokoľvek krásne a šikovné, všetky si nesú do života stigmu. Minimálne jednu - sú domováci, často dvojnásobnú - sú Rómami, a Števo dokonca trojnásobnú - je hluchý. Ale práve on už ukázal, že to tak nemusí byť. Študuje na vysokej škole, dokonca na prestížnej Janáčkovej akadémii múzických umení, kde je katedra pre hluchonemých hercov.