Aj takéto krásne dievča sa stretáva s predsudkami. Najmä vo vzťahoch. "Už som si za chrbtom vypočula od chalanov, ako sa rozprávajú, - no je pekná, len keby bola biela."
Poznáte legendu, ako vznikli ľudia rôznej pleti? Pánboh sa rozhodol, že bude piecť ľudí. Prvý plech spálil - tak vznikli černosi. Druhý raz bol príliš opatrný a várku nedopiekol - to sú belosi. Až na tretí raz sa mu všetko podarilo akurát. A na svet prišli Rómovia.
Rómske deti sú ako živé bábiky. Okaté, kučeravé. Napriek tomu, ten, kto si ich adoptuje, skôr či neskôr narazí na slovenský rasizmus.
"Ty si chceš zobrať domov cigána? Poznám takých, čo to urobili a oni potom rodičov tĺkli." Alebo pohľad do kočiarika: "Takéto čierne?! A to ste si nevedeli vybrať lepšie?" Prípadne výčitka Rómov, že nie je dobré, ak gadžovia vychovávajú ich deti.
Veľa podobných reakcií si vypočuli náhradní a adoptívni rodičia či zamestnanci detských domovov. Pritom oni naozaj bojujú so strachom. Spočiatku možno s vlastným - zvládnem to? Ale potom sa pridruží ďalší, oveľa strašnejší. Strach ich nových detí. Boja sa rovesníkov, ktorí ich šikanujú. Boja sa dospelých, ktorí ich odháňajú - pakuj sa, zlodej všivavý! A v noci ich prebúdza des, že ich nejaký Róm odvlečie od novej mamy kamsi do osady. Čo sa s tým dá urobiť?
Katarína Gromová, riaditeľka detského domova Dalmatín v Tisovci, zhodne s rodičmi, ktorí si osvojili rómske dieťa, tvrdí - nenechať sa znechutiť!
Zobrať si dieťa z dojčenského ústavu alebo detského domova je vážny krok. Kto ho však spraví, nekráča ďalej sám. Môže sa napríklad skontaktovať s Asociáciou náhradných rodín, ktorá združuje ľudí s rovnakou skúsenosťou. Nedávno sa jej členovia stretli, aby sa porozprávali o problémoch, ktoré sa vynorili, keď sa stali otcom či mamou rómskeho dieťaťa. Nezainteresovaný pozorovateľ by bol asi prekvapený, že neriešili vlastné problémy, ale starosti počerných ratolestí.
Mama, ja sa bojím
Malá Martinka má napríklad strašný strach z každého tmavšieho človeka. Jej mama opisuje skúsenosť takto:
"Išli sme do obchodu, bola už takmer tma. Moje dievčatá sa ma držali za ruky, keď sa zo šera vynorili dvaja muži. Boli to Rómovia, rovnako ako nevlastné dcérky. Martinka sa ku mne pritisla a prudko sa roztriasla po celom tele. Mamka, ja sa bojím, zašepkala. Muži prešli, neudialo sa nič, iba Martinka za nimi ustráchane hľadela.
Zopakovala sa podobná situácia, ako keď raz oproti nám kráčal nejaký Róm so škatuľou pod pazuchou. Vtedy Martinka s výkrikom hrôzy vybehla až na cestu, len aby sa mu vyhla. Bála sa, že ju muž vloží do škatule a odnesie preč."
Martinka sa začala báť asi v dvoch rokoch, keď si ešte zďaleka nemohla uvedomovať, že aj ona je Rómka. Na východe je veľa Rómov a raz na sídlisku natrafili na obyvateľa osady, ako vyberal kontajner. Možno sa na ňu usmial, mama si to ani nevšimla, ale dievčatko sa smrteľne vydesilo. A vydesené je dodnes, keď si na to spomenie, a to už bude mať šesť.
Určite však nezabudne ani na skúsenosť s "bielou" babkou z ulice, ktorej sa, dôverčivá, chcela pritúliť k sukni: "Pakuj sa, ty všivavá!" odohnala ju. A Martinka nechápala, prečo.
Je to bežná skúsenosť adoptovaných rómskych detí. "Bieli" ich odháňajú a "čiernych" sa boja, že si ich odvedú. Čo s tým?
Martinkinej mame napríklad pomohlo, keď sa spriatelila s jednou rómskou rodinou. Začali sa stretávať, deti sa skamarátili a dievčatko sa prestalo báť tmavej farby pleti. Čoraz viac sa upokojuje a začína naozaj veriť, že nikto cudzí na ňu nemá právo. Odviesť ju, ani ubližovať.
Mňa si naši vybrali!
Helena je na prvý pohľad útla žena, skôr dievčenský typ. Keď však prehovorí, temperament a razantnosť z nej len sršia. Ani sa už nečudujete, že má v adoptívnej a pestúnskej starostlivosti hneď desať detí, z toho sedem rómskych.
Keď sa skončí prednáška psychologičky o rozdieloch medzi rómskymi a nerómskymi deťmi, povie vlastnú skúsenosť:
"Všetky moje deti sú rovnako temperamentné, rovnako vychované a rovnako šikovné. A všetky sa dobre učia, hoci rodičia niektorých sú aj nesvojprávni."
A radu má aj na to, ako zvládnuť taký rákoš detí.
"Sedela som v škôlke na lavičke a čakala, kým sa moje deti poprezúvajú. Vedľa mamička synčeka vyzula, obula, zašnurovala mu topánky, pozapínala gombíky. A on sa vrtel, neposlúchal, bol zlý ako čert. Zničená sa ma pýta - ako to robíte, že tí vaši sú takí dobrí? Nuž jednoducho. Moji niečo robia, kým váš nemusí nič. Dieťa si niekde musí vybiť energiu."
Helenine deti nemajú problémy ani v škole, ďalšom neuralgickom priestore adoptovaných. Spolužiaci ich často šikanujú a učitelia nie sú školení, ako citlivo pristupovať k problémom, ktoré adopcia prináša.
Helena preto všetkým adoptívnym rodičom radí, aby pred nástupom dieťaťa do prvej triedy zašli za učiteľkou:
"Vysvetlím jej, že dieťa je z domova a nemôže preto ako ostatní odpovedať na otázky, koľko ho mama kojila, prípadne priniesť fotky z najranejšieho detstva. Obe strany sa tak neskôr nedostanú do rozpakov."
Helena dbá, aby deti boli upravené, čisté, no najmä, pestuje v nich zdravé sebavedomie. Nepríjemných spolužiakov potom uzemní jednoduchá odpoveď:
"Áno, som cigánka, a som na to hrdá. Alebo - ja som čierna a ty si zase biela, no a čo teraz? Prípadne - ale mňa si moja mama vybrala a teba nie!"
Gadžo, ruky preč od cigánčiat!
Sú rozdiely v správaní sa rómskych detí? Sú naozaj temperamentnejšie, živočíšnejšie, prírodnejšie, majú viac empatie? Na to na seminári jednoznačná odpoveď nepadla. Akurát riaditeľka dojčenského ústavu vraj môže jednoznačne povedať, že v jednom sa bábätká naozaj líšia. Kým "biele" utíši hračka, rómske deti potrebujú ľudský kontakt. Človečinu im nič nenahradí.
Nastolila sa aj otázka, kedy začať rozprávať o identite. Dnes sa už všetci zhodnú, že dieťatku treba povedať o adopcii, keď je ešte maličké, aby sa z toho raz nestalo tabu či trauma. Treba však hovoriť o farbe pleti? A kedy? Preventívne, alebo až vtedy, keď decku niekto šplechne do tváre - ty cigán špinavý?
Panujú tiež názory, že ideálne by bolo, keby sa rómske deti z domovov dostávali do rómskych rodín. Lenže, takých rodín je relatívne málo. Sami Rómovia to odôvodňujú tvrdením - máme dosť vlastných detí. Olašskí Rómovia sú síce ochotní brať si cudzie deti, ale len z olašskej komunity. Svoje zohrávajú aj zlé bytové a sociálne podmienky mnohých rómskych rodín a tiež upodozrievanie okolia, že by to robili len pre peniaze. Následkom je teda rezignácia. Napriek tomu si niektorí nerómski náhradní rodičia vypočuli výčitku - nechajte naše deti na pokoji, nie je dobré, ak Róma vychováva gadžo, vyrastajú z toho bastardi. Tu sa však plénum vzácne zhodlo na odpovedi. Nič nie je dôležitejšie, ako keď dieťa dostane šťastnú rodinu.
A na záver ešte jedno priznanie adoptívnej mamy:
"Najprv som rómske dieťa nechcela, mala som strach. Potom som však dostala Aranku a keď sme si išli po druhé, už som chcela vyslovene rómske dieťa. Priviedli mi Ruženku a mňa zaskočilo, aká bola svetlá. Pani riaditeľka to na mne zbadala a zasmiala sa - nebojte sa, ona vám sčernie!"
