Zmienka o hardvérových nárokov moderných PC hier je už dnes neoddeliteľnou súčasťou prakticky každej recenzie. Nie je to zasa tak dávno, kedy sa niečo také týkalo len niekoľkých špeciálnych titulov.
Dôvod zmeny je jednoduchý. Doslova "nezdravý" počet nových hier už začína patriť do sféry nárokov, ktoré sú pre bežný počítač strednej triedy nedosiahnuteľné. A nepatria tam už len simulátory pre úzky okruh nadšencov, ktorí s týmto javom musia žiť už dávno, ale aj celkom bežné hry. Tento trend navyše prichádza v čase stále väčšej penetrácie podstatne lacnejších hracích konzol aj na trhy, kde výrazne prevládalo hranie na PC.
Boli časy, kedy sa na behu každého programu a tým aj hier prejavil každý megahertz výkonu procesora a keď toto už prestávalo platiť, prišiel čas, kedy nový model grafickej karty vždy znamenal veľký technologický a výkonnostný skok dopredu. Dnes už takéto tvrdenia patria do skôr teoretickej, ak nie do holo marketingovej roviny. Pripočítajte si k tomu, že väčšina programátorov v hernom priemysle veľmi dobre vie, že slovko "optimalizácia" dnes nepatrí na prvé miesto požiadaviek jeho zamestnávateľov. Vyjde nám, že v pomyselnom štáte "Počítačová hra demokratická" rozhodne niečo poriadne smrdí.
"Tajná" konšpirácia
Nemusíte byť práve zástancom konšpiračných teórií, aby ste akceptovali myšlienku, že v drsne komerčnom svete herného priemyslu ide v prvom rade o peniaze. A nielen o peniaze pre vývojárov hier, ale vo veľkej miere aj pre výrobcov hardvéru. Najnovší grafický akcelerátor určite nepotrebujete na prácu v nemenovanom tabuľkovom procesore a segment profesionálnej 3D grafiky už patrí do iného rybníka. Platí jednoduchá rovnica, že ak si hráč kúpi náročnú hru, potrebuje aj výkonný hardvér a to znamená príjmy pre výrobcu hardvéru. Ak zostane pri stávajúcom hardvére, zisky výrobcu klesnú a niekto si to tam odskáče. Preto si každý vedúci pracovník v tomto biznise dobre rozmyslí, či bude budovať stratégie ako "motivovať" hráča stále nakupovať nové - dnes už prakticky každého pol roka - alebo zostane "čistý".
Nie je nijakým tajomstvom, že zavedení herní vývojári spolupracujú s výrobcom hardvéru. Táto kooperácia ide až tak ďaleko, že majú k dispozícii vzorky technológie, ktorá sa dostane na normálny trh až v priebehu niekoľkých mesiacov, ba až roka či dvoch. Na jednej strane je to úplne legitímne. Výrobcovia predsa chcú, aby nová hra s potenciálom veľkej predajnosti dobre "bežala" na ich hardvére. O to viac sa natískajú a predbiehajú v dodávkach technológie s konkurenciou. Je tu však aj druhá, viac menej rovnako zreteľná strana mince.
Všetko sa začína vydaním prvých ohromujúcich obrázkov z chystanej prelomovej hry. Hráči odpadávajú nedočkavosťou a autori vydávajú jedno vyhlásenie za druhým, v ktorom komentujú na akom hardvére bude hra najlepšie fungovať. Na tom by ešte v podstate nebolo nič zlé, ak by si hráč hardvér kúpil a hra by perfektne fungovala pri zapnutí všetkých efektov a maximálnych detailov. Toto sa, žiaľ, len málokedy naplní a navyše je tu ďalší, závažnejší problém a tým sú neustále odklady vydania hry. Hra je ohlásená so všetkou parádou a exkluzívnymi obrázkami. Na hráčov sa urobí "bu-bu-bu", že si musia kúpiť taký a taký hardvér, aby si hru slušne zahrali. Tí to zväčša v bohatých krajinách urobia, ale hra akosi neprichádza. Roztáča sa špirála nových vyhlásení, nových "bu-bu-bu" a nových nákupov hardvéru, ktoré síce hráčov znervózňujú, ale predajcom hardvéru plnia vrecká. Každému, kto sleduje hernú scénu už je asi jasné, že hovoríme najmä o kauze dvoch najočakávanejších "prelomových" hrách Doom III a Half-Life 2. Rozpliesť zamotaný vzťah ich autorov s výrobcami špičkových grafických herných akcelerátorov by vydalo na niekoľko článkov. Hry už dúfajme tento rok vyjdú, ale je množstvo ďalších dôkazov, že sa hardvérové závody ešte len poriadne rozbiehajú. Je až komické, že len čo konečne dorazí hra, pre ktorú bol nový hardvér kúpený, je načase šetriť na ďalší upgrade, ktorý sa takmer určite bude realizovať ešte predtým než na súčasné komponenty vyprší záruka.
Je to naozaj tak?
Niekto by už určite vedel oponovať. Veď hry sú neustále vizuálne dokonalejšie a to sa musí prejaviť na požiadavkách na výkon počítača. Samozrejme, má pravdu, zvlášť pri niekoľkých megalomanských projektoch. Ale sú tu aj veľmi dobre predávané hity (alebo budúce hity), napríklad Deus Ex: Invisible War, ktoré do kategórie vizuálne prevratných akosi nepatria. Prizvime si však najskôr na ukážku svet herných konzol. Dobrá herná konzola s dobrým marketingom a plejádou kvalitných hier ma životnosť pokojne väčšiu ako päť rokov. Jej cena neustále klesá, ale vizuálne spracovanie hier má úplne opačnú tendenciu. Čo dokázali tvorcovia vyžmýkať z prvej PlayStation v závere jej dráhy bolo až nepochopiteľné. To všetko je dôkazom, že aj s hardvérom rádovo niekoľkokrát slabším ako súčasné novinky sa dajú robiť doslova zázraky.
Mohli by sme argumentovať, že je to otázka odlišnej architektúry herných konzol. Ale ako odpoveď tu máme konzolu Xbox, ktorá stojí na architektúre PC. Veď to bol aj jeden z tromfov Microsoftu ako výrobcu - hry sa budú pre Xbox a PC programovať v podstate rovnako a ušetrí sa veľká časť nákladov. No a máme tu spomínané pokračovanie Deus Ex. Na to si brúsili zuby hráči po celom svete, pretože prvý diel bol úspešný naozaj všade. Hra však vyšla najskôr pre Xbox a potom bola "portovaná" na PC. Aký údiv však vzbudil fakt, že prakticky ani s tri-štyrikrát výkonnejším hardvérom nových PC oproti staršiemu Xboxu nedokáže Invisible War bežať bez výrazných spomalení až pod hranicu hrateľnosti. Autori navyše akoby zámerne pre bohatý americký trh najskôr vydali úplne desivo nedoladenú verziu hry a s niekoľkomesačným oneskorením trocha poopravený variant pre "chudobnejšiu" Európu.
Kauza hardvérového minima
Nekalá hra zo strany pomyselného syndikátu tvorcov, resp. vydavateľov hier a výrobcov hardvéru sa však nekončí iba pri tých najväčších a najočakávanejších hitoch. Každá hra obsahuje na škatuli údaj o minimálnych a prípadne aj odporúčaných hardvérových požiadavkách. Každému, kto pozná túto problematiku je jasné, že oba tieto údaje bývajú trestuhodne podcenené. Hra sa na týchto konfiguráciách možno spustí, ale o nejakom aspoň trocha uspokojivom hraní sa dá hovoriť iba pri svetlých výnimkách. Výrobcom je to však zjavne jedno a navyše zneužívajú aj nevedomosť veľkej časti populácie (napríklad rodičov, ktorí kupujú hru deťom), ktorá ani netuší, "čo vlastne v tom počítači má". To sa však dá ešte pripísať na konto neinformovanosti spotrebiteľa. Doslova klamlivé údaje o hardvérových minimách však už ani náhodou. Vydavateľ sa často oháňa frázami o potrebe najnovších softvérových ovládačov a podobne, ale tie sú pre odborníka skôr výsmechom. A tak oklamanému spotrebiteľovi nezostáva nič iné ako sa nechať uhovoriť na nejaké to zlepšenie svojho PC. Zodpovednú časť práce našťastie odvádzajú aspoň herné periodiká, ktoré ako sme už spomenuli v úvode, do recenzií pridávajú stále viac a viac zmienok "o hardvérovej prístupnosti". Niekedy dokonca venujú špeciálnu sekciu o optimalizácií chodu tej-ktorej hry. SME v tomto prípade zaviedlo namiesto termínu "minimálna konfigurácia" termín "minimálna odporúčaná konfigurácia", ktorý vyjadruje už konfiguráciu, na ktorej sa hra dá obstojne hrať. Ako z tohto kolotoča von? Od vydavateľov nemôžeme nejakú blahosklonnosť čakať, veď ich úlohou je maximalizovať zisk. Je na zákazníkovi, aby využil napríklad bezplatné internetové zdroje a pozrel si nejakú recenziu ešte pred kúpou, prípadne sa trocha dovzdelal v tejto oblasti. Veď napríklad auto nekupujeme bez toho, aby sme tušili čo znamená trebárs "km/h". Až potom môžu zákazníci virtuálne tlačiť na vydavateľov, aby si z nich údajmi na obale nerobili dobrý deň.
Malé zamyslenie na záver...
Tento článok je, samozrejme, zbytočný pre ostrieľaných hráčov, ktorí vedia "o čo ide". Skôr je zamyslením nad tým, ako sa dá zneužiť fakt, že hry prešli zo zaznávaného "undergroundu" na výslnie hlavného prúdu. Tu nás to možno ešte len čaká, ale bude to. Nejeden manažér by sa však možno celej situácií čudoval. Herné konzoly stále viac a viac prenikajú do domácností a každý nováčik vo svete hier si ľahko zráta, či zainvestuje 5-15 tisíc do konzoly jednorázovo na dajme tomu tri až päť rokov, alebo bude každý rok až polrok znovu a znovu investovať do PC niekoľko tisíc korún. "Pravoverní" pécéčkári akosi už patria minulosti a keby aj nie, situáciu nezachránia. Výrobcovia teda de facto z dlhodobého hľadiska idú sami proti sebe. A pravidlá trhu nám už veľakrát dokázali, že preferovať rýchly zisk nad dlhodobým rastom sa nevypláca.
