Jiří Stránský nie je priateľom neskorých sĺz. Jeho literatúra je pamäťou časov minulých. Tvrdí, že nie sme národy, ktoré si môžu dovoliť zabúdať. Aj jeho posledná kniha s názvom Přelet je výpoveďou o tom, čo s ľuďmi robil predchádzajúci režim. Je to vyhlásenie o tom, že ak človek naozaj nechcel, tak s komunistickým režimom nemusel spolupracovať.

Stránského novela sa týka množstva traumatických bodov našej minulosti: normalizácie a vtedajšieho lámania charakterov, úľavy v šesťdesiatych rokoch, stalinskej diktatúry päťdesiatych rokov, okupačných vín, pomstivosti a intolerancie, súčasného elánu aj pasivity. To všetko sa odvíja „v přeletu“, v subjektívne videných kontúrach jedného konkrétneho života.

JIŘÍ STRÁNSKÝ – narodil sa 12. 8. 1931. Jeho otcom bol významný advokát JUDr. K. Stránský, rytier zo Stránky a Greifenfelsu. Matka, B. Malypetrová, bola dcérou významného agrárneho politika J. Malypetra, ktorý bol v dvadsiatych a tridsiatych rokoch ministrom vnútra, premiérom a predsedom parlamentu.

V roku 1950 bol donútený odísť z gymnázia, neskôr získal miesto v reklamnom podniku Čedok-Propag. V roku 1953 bol v procese proti ilegálnej skupine, do ktorej nikdy nevstúpil, odsúdený na osem rokov, v roku 1960 bol podmienečne amnestovaný. Pracoval v stavebníctve a baníctve a zároveň začal spolupracovať ako scenárista s režisérmi M. Fričom, I. Passerom a H. Bočanom, prekladal z angličtiny. Stále miesto na Barrandove sa mu nepodarilo získať. Od roku 1965 pracoval na benzínovej pumpe na Opletalovej ulici v Prahe. Podľa jeho slov si o udalostiach roku 1968 nerobil ilúzie, aj keď bol členom K 231. V auguste 1968 emigroval s rodinou do Viedne a Štrasburgu, ale už na jeseň 1968 sa vrátil domov a ďalej pracoval ako pumpár. V decembri 1973 bol znovu zatknutý a na základe falošného obvinenia z machinácií s naftou odsúdený na tri a pol roka väzenia. V decembri 1975 bol podmienečne prepustený. Po návrate začal pracovať v Štátnom súbore piesní a tancov, najprv ako kulisár, neskôr ako javiskový majster a režisér. Pracoval tam až do marca 1990. V rokoch 1990 – 1992 riadil zahraničné oddelenie Českého literárneho fondu, potom bol zvolený za prezidenta českého centra PEN klubu – túto funkciu zastáva dodnes. Pri príležitosti štátneho sviatku 28. októbra mu prezident Havel udelil medailu Za zásluhy o Českú republiku.

Literárne dielo: Štěstí (poviedky z väzenia, prvýkrát vyšli roku 1969, tretie vydanie vyšlo pred tromi rokmi, poviedku Bumerang sfilmoval H. Bočan, ďalšie sa objavili v seriáli Zdivočelá země), Zdivočelá země (román o príbehoch z pohraničia z leta roku 1945, kniha vyšla v roku 1991), Povídačky pro Klárku (kniha pre deti vznikla na základe listov, ktoré písal autor svojej dcére z druhého väznenia, ilustrácie M. Forman – jeho brat Petr je manželom Stránského dcéry). V roku 1997 vyšla Zdivočelá země znova, spoločne s druhým dielom, nazvaným Aukce. Na motívy obidvoch románov napísal spoločne s režisérom H. Bočanom scenár k 12-dielnemu televíznemu seriálu Zdivočelá země, ďalších osem dielov vysielala ČT na jar tohto roku. V roku 1999 vydal básnickú zbierku Za plotem. Na jar tohto roku mu vyšiel román Přelet.

Přelet je predsa len inou knihou než vaše doterajšie. Bol v tom zámer?

Nechcel som ňou za každú cenu dokázať kritikom, že viem písať aj o niečom inom než o väzení, ale mal som ju pripravenú už dlho. Nie som človek, ktorý by si vymýšľal. Skôr naopak, mám s tým problémy. Přelet bol prijatý kladne, no najväčší údiv vyvolal v Čechách fakt, že som opustil tematiku môjho väznenia a prostredníctvom len sto dvadsiatich strán obetoval množstvo príbehov, ktoré by samy osebe mohli byť knihami. Ale myslím si, že knihe to pomohlo, stala sa plastickejšou.

Ako by vyzeral prelet od novembra 1989?

Čiastočne to zaznieva aj v knihe: na rozdiel od našich susedov či iných krajín sveta sme prišli k dobrému životu veľmi ľahko. Až na pár jedincov sme si na to rýchlo zvykli a v okamihu, keby sme sa mali niečoho vzdať, správame sa ako Viktorka pri splave. V tejto súvislosti pripomínam menej známu vetu Winstona Churchilla, než je tá slávna o pote a slzách. Svojich spoluobčanov upozorňoval, že ak si chcú zachovať svoju slobodu, budú musieť pre ňu niečo obetovať, vrátane svojho vlastného pohodlia a niektorých malých slobôd.

Majú Česi a Slováci odvahu ísť do tohto rizika?

Zdá sa mi, že sme ochotní o tom debatovať, ale zároveň sa nechceme vzdať žiadnych výdobytkov. A naši politici rovnako. Demagogicky vyhlasujú, že by išlo o návrat ku komunizmu. Ja už iný nebudem. Vo všetkom, čo píšem – či je to už kniha alebo scenár – bojujem za to, aby sme nezabúdali. Všetkým sa snažím pripomenúť, že sme mali obrovské možnosti poučiť sa z minulosti. Žiaľ, nepoučili sme sa.

Prečo?

Zabúdame. Pohodlný život nám tak zaslepí uvažovanie, že už nechceme oň prísť.

Píšete, aby sa nezabúdalo?

Je to jeden z hlavných dôvodov. Aj preto, že zrazu nechceme prijímať skúsenosti predchádzajúcich generácií. Trochu chápem, prečo nechceme – museli by sme si pripomínať naše zlé svedomie.

Myslíte si, že tieto veci zaujímajú mladú generáciu?

Som presvedčený, že aj keď súčasná generácia si toho nie je príliš vedomá, má schopnosť vyčistiť priestor. Oni sú už naozaj slobodní. Pre nich je sloboda ako dych. Sloboda je pre mladých samozrejmá vec, a tak sa pozerajú aj na minulosť. Tá im neprekáža, len sa ich dotýka, že sa toho dopustili ich rodičia alebo prarodičia a nemilosrdne im to dávajú najavo.

To sú otázky, ktoré dostávate na besedách?

Kvôli seriálu Zdivočelá země som absolvoval veľa besied s mladými a niektoré ich otázky boli skvelé. A prečo ste sa proti tomu nepostavili? pýtajú sa ma a ja odpovedám, že im za túto otázku ďakujem, lebo už tým dokazujú, že sú slobodní a nedokážu pochopiť, žeby sa niečo podobné mohlo ešte odohrať. Nie sú zaťažení. A my, aby sme sa necítili zaťažení, tak zabúdame. Hovoríme, že nám stačí malé spätné zrkadielko.

Aký pohľad volia politici?

Pri rozhovoroch s nimi mám pocit, že sa obávajú mojej otázky: kde si bol, keď hrmelo? Nikdy sa ich to neopýtam, lebo nie som tak stavaný. Je to otázka ich vlastného svedomia. Preto, aby sa niečo dialo ďalej, nepohli prstom. Nevyčítam im to, tiež som neurobil toľko, koľko by som chcel. Do väzenia som sa dostal aj preto, že som mal modrú krv. A že moja rodina bola taká, aká bola.

V päťdesiatych rokoch vás odsúdili na základe obvinenia z vlastizrady. O čo išlo konkrétne?

Bol som odsúdený 16. januára 1953 na osem rokov v procese proti ilegálnej skupine, do ktorej som nikdy nevstúpil. Najabsurdnejšie bolo, že z ich úst som si musel vypočuť, za čo som bol odsúdený. Napokon, zážitky z väzenia sa odrážajú v rovnomennej poviedke z knihy Štěstí.

Bolo to také kruté?

Prišiel som o deväť zubov, zničili mi obličky. Viem, že túžba pomstiť sa je zdanlivo prirodzená, no zároveň viem, že to je to najhoršie, čo sa môže človeku stať.

Z vašich slov zaznieva tolerancia k svojim trýzniteľom. Odpúšťate?

Som známy tým, že vzhľadom na svoje skúsenosti som jeden z najtolerantnejších. Vďaka múdrym ľuďom, ktorých som stretol vo väzení, som veľmi rýchlo prišiel na dôležitú vec. Prvé, čoho sa musím zbaviť, je túžba po pomste a nenávisti, lebo ja by som sa stal jej prvou obeťou. Dobre sa to hovorí, avšak, než sa tým človek prehryzie, chvíľu to trvá. Nepopieram, že keď sa mi vo väzení podarilo dostať sa na takzvaný druhý breh, bola to pre mňa obrovská úľava. V tej chvíli mi chutil život omnoho viac. Krutá väzenská realita totiž neúprosne zožiera. Mesiace a mesiace človeka mlátia a robia z neho handru.

Ako vyzeralo väzenie v sedemdesiatych rokoch?

Predovšetkým sa už skončila fyzická likvidácia a ako scenárista som dokonca dostal privilégium v podobe papiera a pera. Takže prostredníctvom svojho advokáta som mohol aj posielať von listy, čo by bolo v päťdesiatych rokoch na povraz.

Aké dôvody zatknutia vtedy uviedli?

V decembri 1973 som bol zatknutý na základe falošného obvinenia z machinácií s naftou a poukážkami na benzín. Vtedy mi škodoradostne povedali: Vidíte, pán Stránský, teraz sme vás nezatkli ako politického väzňa, ale ako obyčajného zlodeja na základe paragrafu 132 z rozkrádania socialistického majetku.

Neuvažovali ste, ako príslušník aristokracie, o návrate monarchie v jej konštitučnej podobe?

Nepatrím medzi nich, a keby ste sa opýtali aj Schwarzenberga, odpovedal by rovnako. V roku 1966 nakrútil Vít Olmer dokument Občané s erbem, v ktorom bol zobrazený život súčasných šľachticov. Jeden umýval fľašky od mlieka, iný brúsil kameň, ja som predával benzín na pumpe. Minulý rok Olmer nakrútil pokračovanie, kde som vystupoval aj ja. Povedal som, že na šľachte je najcennejší fakt, že sa usilovala zveľaďovať. To, čo získala, investovala pre ďalšie generácie. Možno, že od týchto ľudí by si mal brať štát príklad.

Myslíte si, že môžete svojou literatúrou ovplyvniť vedomie ľudí?

Domnievam sa, že áno. Cez literatúru aj cez film. Keď napríklad film Bumerang videlo v televízii vyše milióna ľudí, tak ich jednoducho musel zasiahnuť. Je to vôbec prvý film o tom, čo sa robilo v komunistických koncentračných táboroch. Je to dosť krutý film, pretože je na plné „pecky“.

Ste s ním ako scenárista spokojný?

Myslím si, že je veľmi dobre urobený, čo dokazujú aj nominácie na Českého leva ‘97 a Český lev pre Jiřího Schmitzera. To však nie je rozhodujúce. Možno to nie je najlepší film, ale viem úplne bezpečne, že v momentálnej situácii bol najdôležitejší. Prostredníctvom svojej literatúry i filmov sa snažím upozorniť na to, že nie sme národ, ktorý si môže dovoliť zabúdať.

S režisérom Hynkom Bočanom ste nedávno sfilmovali ďalšiu poviedku z knihy Štěstí. Stále máte energiu byť pamäťou národa?

Film je nakrútený podľa poviedky Uniforma a mal by byť odvysielaný v Českej televízii začiatkom budúceho roka. Už nás prehovárajú, aby sme pokračovali v seriáli Zdivočelá země a zmapovali novší úsek dejín. A čo sa týka pamäti – pre mňa je to samozrejmá vec, ktorá odo mňa nevyžaduje žiadnu energiu.

Ako vyzerajú stopy tejto samozrejmosti?

Pripravujem knihu noviel, ktorá zahŕňa obdobie od vojny až po súčasnosť. Každá bude akoby odinakiaľ. Dopisujem knihu rozprávok, ktorá by mala pokračovať v niekdajších Povídačkách pro Klárku.

Písali ste ich vo väzení. Mali ste tam náladu na rozprávky?

Písal som ich pre dcéru. Chcel som utíšiť jej plač. Zhodou okolností knižne vyšli v čase, keď moja vnučka bola v rovnakom veku ako kedysi Klárka. No a keďže som ich vo väzení napísal viac, vydávam ich pokračovanie.

Pred dvoma rokmi vám vyšli aj básne. Budete pokračovať aj v lyrike?

Ide prevažne, možno paradoxne, o ľúbostnú lyriku, ktorá vznikala počas väznenia v rokoch 1953–1960. K ich písaniu ma podnietil skvelý človek Jan Záhradníček, ktorý mi povedal, aby som vo väzení písal práve verše, lebo sa viac zafixujú do budúcnosti. Nie som však básnik a odvtedy som už básne nikdy nepísal. Pravdaže, veľmi ma potešilo, keď sa moje verše stretli s ohlasom u publika.

Ako vyzerá čas, keď dobíjate baterky do vašich neutíchajúcich aktivít?

Baterky mi dobíja moja rodina a všetko okolo nej.

Ste predsedom českého PEN klubu, ktorý sa vyslovuje k závažným spoločenským udalostiam. Ako sa pozeráte na jedenásty september? Vnímate ho ako stret civilizácií?

Je to zápas sveta s fanatizmom.

Kto v ňom vyhrá?

Baskovia sú tiež teroristi a s fundamentalizmom nemajú nič spoločné. Teroristi zo Strednej Ázie priniesli fundamentalizmus, ktorý vychádza z cieleného výkladu koránu. Po rokoch som si ho prečítal a zistil som, že je to ešte láskavejšia kniha než Biblia. Ale ako som už povedal, kým my, civilizovaní ľudia, nie sme schopní poučiť sa z minulosti, tak budeme v stálom ohrození. Nevieme sa poučiť od Hitlera a Stalina, ktorí boli teroristi par excellence. Dodnes sa správame tak, aby sme im dávali šancu.

Nezohrávajú v tom negatívnu úlohu aj médiá?

Určite, to ony nás učia závidieť, a nikto si neuvedomuje, že závisť je sestra nenávisti. A to sme už pri rasizme, obviňovaní niekoho za našu neschopnosť alebo zodpovednosť. Potom stačí nejaký populista, demagóg alebo náboženský fanatik, aby to nazval menami, a mechanizmus sa spúšťa. Pozrime sa však okolo seba. Otcovia stále kupujú svojim synčekom počítačové hry, v ktorých sa vraždí, a deti sa pozerajú na televíziu, kde tečie krv. Stále sa to vníma ako hra a potom sme prekvapení, keď školáci zavraždia spolužiaka. Veď to bola predsa len hra, ktorú videli v televízii!

Ovplyvnia posledné udalosti aj vašu tvorbu?

Nie som človek, ktorý by sa menil. Samozrejme, to, čo sa stalo a môže sa stať, mnou hlboko otriaslo. Moja generácia však tragédií a hromadných vraždení zažila už strašne veľa.