Keď som sa dozvedel, že tu má byť utečenecký tábor, myslel som, že ma porazí, hovorí obyvateľ Rohoviec. „Nechceme ich tu!“ tvrdia unisono Rohovčania na adresu utečencov. V budúcich obyvateľoch tunajšieho nedávno zriadeného utečeneckého tábora vidia totiž výlučne nositeľov cudzích chorôb, príživníkov, potenciálnych kriminálnikov a teroristov – a preto majú z nich majú obavy. Protiargumenty, napríklad údaje Vysokého komisariátu OSN pre utečencov, podľa ktorých sa zo strany žiadateľov o azyl na Slovensku doteraz nezaznamenala ani trestná činnosť ani výskyt chorôb, ich nezaujímajú.
Slovenská republika sa však zaviazala, že utečencom bude pomáhať. Štát s týmto záväzkom problémy nemá, jeho obyvatelia, zdá sa, áno.
Utečencom treba pomáhať, ale nech to robí niekto iný
Aj zo Slovenska počas štyridsiatich rokov komunistického režimu utiekli tisícky ľudí. Volali sme ich emigranti. Práve oni môžu potvrdiť, aký je to pocit, opustiť domov a odísť do cudzieho sveta, kde na vás nikto nečaká s otvorenou náručou. Treba začínať od nuly.
„Všade sa na vás pozerajú prísnejšie než na domácich a ak chcete niečo dosiahnuť, musíte vynaložiť oveľa viac úsilia ako oni. Nemôžem však povedať, že by nám Nemci dávali najavo, že sme u nich nevítaní. Naopak, nielen úrady, ale aj bežní ľudia nám vychádzali v ústrety a nezištne nám pomáhali. Môžem im len a len ďakovať,“ spomína pani Emília, ktorá s manželom a deťmi opustila normalizované Československo v roku 1978.
Sme aj my ochotní pomáhať utečencom, alebo ich prítomnosť u nás pociťujeme ako príťaž?
S podobne zameranými otázkami sa v máji tohto roku obrátila na respondentov agentúra Focus.
Z výsledkov prieskumu vyplynulo, že viac ako dve tretiny obyvateľov Slovenska (67 percent) súhlasia s názorom, že utečencom treba poskytovať pomoc a ochranu, lebo sú to ľudia v núdzi, ktorí potrebujú pomoc iných.
Až 73 percent ľudí si však myslí, že utečenci stoja náš štát príliš veľa peňazí.
Podľa 63 percent prispievajú utečenci k zvyšovaniu kriminality na Slovensku.
Šesťdesiat percent si myslí, že utečenci prinášajú rôzne choroby.
Polovica opýtaných súhlasí s názorom, že utečenci berú pracovné príležitosti obyvateľom Slovenska.
A až 51 percent zastáva názor, že utečencov, ktorí prídu na naše územie, by sme mali poslať čím skôr späť domov alebo do inej krajiny.
Spočítané a podtrhnuté – Slováci súhlasia s tým, že utečencom treba pomáhať, ale nech to radšej robí niekto iný.
Afganci nemieria na Slovensko, ale na západ
Obaidullah Nazari pochádza z Afganistanu. Na Slovensku študoval od roku 1986 a keď o osem rokov neskôr skončil stavebnú fakultu, rozhodol sa, že sa domov nevráti. Požiadal o azyl a onedlho získal postavenie utečenca.
„Nebola to veľmi zložitá procedúra, asi preto, že som tu už osem rokov žil,“ spomína Obaidullah. Hoci v jeho prípade išlo vraj skôr o formálnu záležitosť, aj on musel na udelenie azylu čakať v utečeneckom tábore v Adamove.
„Tábor je v podstate na samote, okolo nie sú žiadne domy, najbližšia dedina je odtiaľ päť kilometrov. S miestnymi obyvateľmi sme teda veľmi do styku ani neprichádzali. Iba občas. Nemal som však pocit, že by nás vnímali ako nejaké ohrozenie, alebo nám dávali najavo, že im naša prítomnosť prekáža. Môžem dokonca povedať, že ja som sa na Slovensku s niečím takým vôbec nestretol. Naopak, po tom, ako sa začal útok na Afganistan, mi viacerí priatelia volali a vraveli, aby som sa nebál, a keby som čokoľvek potreboval, môžem sa na nich obrátiť.“
Obaidullah Nazari pomáha dnes migračnému úradu ako tlmočník pri styku s afganskými utečencami. Tvrdí, že Afganci, ktorí prichádzajú na Slovensko, často ani nevedia, kde sú.
„Poznajú nejaké západné štáty, najčastejšie Nemecko, Francúzsko alebo Anglicko. Prevádzači im sľubujú, že ich dostanú až tam, ale to nie je pravda. Neraz sa potom stáva, že až pri požiadaní o azyl sa dozvedia, kde vlastne sú,“ vysvetľuje.
O ich niekoľkotisíc kilometrovej anabáze sa však Obaidullah dozvie len málo.
„Nemáme nikdy toľko času, aby mi mohli podrobnejšie porozprávať, čo je v Afganistane nové a čo prežili. Niektorí hovoria, že je to strašné, mnohí nemajú pred odchodom ani potuchy, čo ich čaká, aká cesta, neraz idú preč prvý raz a netušia, čo s nimi bude. Trvá im asi tri, štyri mesiace, kým sa dostanú až sem. Navyše, prevádzači od nich pýtajú obrovské sumy, ktoré môže zaplatiť len malé percento Afgancov. Tí najväčší chudáci nemajú ani na to, aby ušli aspoň do susedného Pakistanu, Iránu alebo Tadžikistanu,“ hovorí O. Nazari.
Podľa neho asi 99 percent Afgancov, ktorí teraz na Slovensko prichádzajú, tu nechce zostať natrvalo. Mnohí majú príbuzných v západnej Európe a chcú ísť za nimi.
S utečencami sa takmer nestretávajú
„Prečo by tu mali byť s utečencami nejaké problémy?“ čuduje sa mladý muž z Gbelov.
„Jáj, vy myslíte, akože, keď tu máme ten tábor? Viem, že nejaký tábor v Adamove je, ale to je všetko. Ja som s tým problémy nikdy nemal, a myslím, že ani nijakí moji známi. Je to dosť ďaleko od mesta.“
Jeho slová potvrdzujú aj ďalší Gbelčania. Nikto si nepamätá, žeby medzi domácimi a utečencami boli niekedy konflikty. Väčšina obyvateľov berie existenciu neďalekého utečeneckého tábora ako realitu, ktorá nijako neovplyvňuje ich život.
Utečenecký tábor v Adamove-Gbeloch bol prvý na Slovensku. Keďže ide o záchytný tábor, miestni ani nemajú možnosť prísť s jeho obyvateľmi do styku. Podľa vnútorného poriadku každého takéhoto zariadenia utečenci totiž nesmú tábor opúšťať a nemôžu ani prijímať návštevy. Dôvodom sú karanténne opatrenia, ktorým sa musí podrobiť každý žiadateľ o azyl. Po skončení karantény je žiadateľ o priznanie postavenia utečenca ubytovaný v pobytovom utečeneckom tábore, kde zostáva až do ukončenia azylovej procedúry.
Referendum, ktoré nemohlo nič zmeniť
V Rohovciach, dedinke s 1037 obyvateľmi v okrese Dunajská Streda, sa pred niekoľkými týždňami konalo referendum. Miestni obyvatelia v ňom dávali najavo svoj názor na zriadenie záchytného utečeneckého tábora pri ich obci.
Plebiscit vyznel jednoznačne. Okrem trinástich boli všetci (97,5 percenta) proti umiestneniu tábora v tejto lokalite. Dôvodom je strach. Predovšetkým z nárastu kriminality a cudzokrajných chorôb, ktoré by sem mohli prísť spolu s utečencami.
„Keď som sa dozvedel, čo tu chcú urobiť, myslel som, že ma porazí. To koho napadlo posielať nám sem Arabov? Nech si ich nasťahujú sami k sebe domov,“ rozhorčuje sa jeden z miestnych obyvateľov.
Na otázku, ako by sa cítil, keby on sám musel opustiť domov a pri hľadaní útočiska by ho domáci vyháňali, odvrkne: „Mne sa také niečo stať nemôže.“
„Vy sa na to pozeráte inak, pretože tu nežijete,“ hovorí vyčítavo pracovníčka obecného úradu, ktorá tiež hlasovala proti táboru.
„Celá dedina je proti tomu, ale nikto to neberie do úvahy. No načo sme teda hlasovali? To má byť demokracia? Robia si, čo chcú, tak ako si robili komunisti,“ rozhorčuje sa ďalší z miestnych.
Rohovčania majú teda v otázke utečeneckého tábora jasno.
Ich referendová snaha však bola zbytočná. Plebiscit nemohol na rozhodnutí o zriadení utečeneckého tábora asi poldruha kilometra za obcou nič zmeniť. Zákon o obecnom zriadení má totiž vymedzené okruhy, o ktorých sa môže rozhodovať v referende. Zriaďovanie utečeneckých táborov sem nepatrí.
Prečo nový tábor?
„Otvorením nového účelového zariadenia si Slovenská republika plní medzinárodné záväzky vyplývajúce nielen zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale aj nevyhnutné predvstupové aktivity do NATO a EÚ,“ píše sa vo vyhlásení migračného úradu k otvoreniu rohovského tábora. Okrem iného sa v ňom zdôrazňuje to, čo mnohí na Slovensku ešte asi nezaregistrovali – že utečenci sú ľudia, ktorí utekajú pred prenasledovaním, mučením alebo ohrozením vlastného života. Navyše, ich ochrana môže byť na úrovni požadovanej medzinárodnými organizáciami zabezpečená len v prípade, ak sú utečenci umiestnení v zariadeniach vybudovaných na tento účel.
Záchytný utečenecký tábor v Rohovciach, ktorý bol otvorený pred mesiacom, vznikol ako reakcia na aktuálny vývoj a nárast počtu utečencov. Doteraz existujúce tábory v Adamove-Gbeloch, Brezovej pod Bradlom a Gabčíkove už totiž nestačili, aj keď sa ich ubytovacie kapacity rozšírili o vojenské stany. V nich sa však v zime bývať nedá. Migračný úrad využil teda ponuku ministerstva obrany, ktoré na zriadenie tábora ponúklo niekoľko bývalých vojenských objektov. Okrem iných aj nevyužívané kasárne v Rohovciach, ktoré armáda opustila vlani v októbri. A práve ony spĺňali požadované kritériá. Po úplnom dobudovaní môžu poskytnúť strechu nad hlavou 140 až 260 utečencom.
Skrátka nepríde ani obec. V novom tábore vzniklo dvadsať pracovných miest, z toho trinásť ponúkli tunajším obyvateľom.
Treba pripomenúť, že v Rohovciach je približne dvadsaťpercentná nezamestnanosť.
Boja sa Rohovčania naozaj chorôb a kriminality?
„Tých dvadsať pracovných miest ťažko vyváži negatíva, ktoré nám tábor prinesie. V tej lokalite by mohlo byť niečo úplne iné a vzhľadom na pracovné miesta niečo oveľa lepšie,“ hovorí starosta Rohoviec Dezider Pállfy.
Pod pojmom negatíva však nemyslí len kriminalitu a choroby, ale aj záujem o obec.
„Prvé príznaky sú tu. Ľudia odriekajú už dávnejšie dohodnuté kúpy pozemkov. Zatiaľ máme dva takéto prípady. Je to teda negatívum aj pre budúci rozvoj obce. Nikto sa nebude sťahovať tam, kde je utečenecký tábor, podobne, ako ľudia nechcú ísť tam, kde je napríklad väznica,“ vysvetľuje starosta.
A len dúfa, že zabezpečenie tábora bude naozaj také, aké sľubuje migračný úrad.
„Pochopte, ľudia majú strach. Okolo takýchto táborov sa vyskytuje skutočne všeličo a idú aj všelijaké chýry. Naposledy sme počuli, že niektorí policajti, ktorí sa stýkali s utečencami, už ochoreli na tuberkulózu. A potom, je síce pravda, že tento tábor má byť záchytný a utečenci by ho nemali teda opúšťať, lenže tí ľudia prešli tisíce kilometrov, a kto im zabráni, aby nepreliezli jeden plot?“ hudie si starosta svoje.
Informáciu, podľa ktorej sú za protestmi Rohoviec obchodné záujmy a nevydarená snaha získať objekt bývalých kasární, označuje Dezider Pállfy za fámy.
„My sme ani nevedeli, že by sme sa o ten objekt mohli uchádzať, a ani žiadny podnikateľ sa o to neuchádzal. Nemôžem to dokladovať, ale môžem to čestne prehlásiť,“ tvrdí starosta.
Len chvíľu predtým však povedal: „Keď tam skončila vlani v októbri armáda, dali sme návrh krajskému úradu, aby bol v tejto lokalite vytvorený priemyselný park, nakoľko ide o 165 hektárov, ktoré sú vyňaté z poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Sú tam objekty, na ktorých by sa dalo stavať, mohol by tam byť nejaký menší podnik, bez toho, aby sa tam muselo niečo prerábať, lebo aj staticky aj priestorovo je to vhodné na ľahký priemysel.“
Utečenci nie sú kriminálnici
Výhrady Rohovčanov sa týkajú najmä dvoch oblastí – kriminality a obavy z cudzokrajných chorôb.
„Pokiaľ ide o kriminalitu, vo všeobecnosti prevláda – a to nielen na Slovensku – názor, že utečenci prispievajú k jej zvyšovaniu. Zo strany žiadateľov o azyl, ktorí sú v záchytných a pobytových utečeneckých táboroch, ale ani zo strany utečencov s už priznaným štatútom, sme nezaznamenali nijaké výraznejšie priestupky alebo trestné činy. V jedinom prípade bol utečenec podmienečne odsúdený. Išlo o incident, keď čečenskému otcovi pred očami zrazilo auto dieťa a on napadol vodiča. No a čo sa týka cudzokrajných chorôb, poviem len toľko – po táboroch chodím šesť rokov, stretávam sa s utečencami, ktorí sú tu prvý deň a doteraz sa mi nič nestalo,“ hovorí Mária Čierna, hovorkyňa Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) – Zastupiteľského úradu na Slovensku.
Priznáva však, že niekedy sa vyskytnú incidenty priamo medzi žiadateľmi o azyl. Tieto prípady sa však stali vo vnútri táborov a väčšinou išlo o konflikty medzi utečencami zo susediacich krajín, ktorí si vzájomnú nevraživosť priniesli už z domova. Nikdy to nemalo ani najmenší dopad na obec.
„Miestne obyvateľstvo hodnotí týchto ľudí a ich pohyb po obci desaťkrát prísnejšie ako všetkých ostatných, dokonca prísnejšie ako Rómov. Z Brezovej nás informovali, že jedna žiadateľka o azyl, Arménka, ukradla na trhu pár paradajok. Tento drobný incident tam mal nedozierne následky vo vzťahu obyvateľstva k táboru.“
Protestmi, ktoré sprevádzajú otvorenie záchytného utečeneckého tábora v Rohovciach, však boli nemilo prekvapení aj na UNHCR.
„Nikdy sa nestalo, že by boli miestni obyvatelia, teraz nehovorím iba o Slovensku, nadšení tým, že v ich obci bude tábor. Neuvedomujú si však aj určité výhody z toho, napríklad multikulturálnosť alebo to, že o týchto obciach sa hovorí, že sa dostávajú do povedomia. Podstatou problému je, že príchod utečencov znamená príchod neznámych ľudí, niečoho nového. Aj v Rohovciach sa očakával nesúhlas, ale skutočnosť predstihla všetky očakávania.“
Na spoluprácu s obecnými samosprávami sa na UNHCR nesťažujú. Kontakty s nimi sú väčšinou dobré.
„Aj 16. októbra, pri otváraní tábora v Rohovciach, sme boli pripravení na vstupné rokovanie so starostom. On však neprišiel, čím dal tiež najavo istý postoj. Sme, samozrejme, stále pripravení, poskytnúť Rohovčanom na spoločnom stretnutí všetky informácie. Práve ich nedostatok môže totiž spôsobovať problémy,“ hovorí Mária Čierna.
* * *
Slováci sú vraj závistliví. Skúsme teda závidieť aj utečencom. Napríklad pocit neistoty, odlúčenosti od domova, od najbližších príbuzných, o osude ktorých nemajú žiadne správy. Záviďme im tisíce kilometrov, ktoré museli prejsť, aby sa ocitli v bezpečí. Záviďme im aj tie peniaze, ktoré na Slovensku dostávajú – dospelí 12 až 36 korún na deň, neplnoletí až 8 korún na deň. Možno sa budeme cítiť tak „dobre“, ako oni.
ANDREJ ŠIMONČIČ
