Do izby mi vstúpili živí Blair a Bush, obom pohrával na perách úsmev, Blairovi o čosi úprimnejšie. Vedel som, čo mi chcú povedať, že mám byť trpezlivý a dôverovať im, lebo boj s terorizmom bude dlhý. Majú vo mne vnímavého poslucháča.
Ale som aj vnímavý divák, a Bushov plachý a mierne zakrivený úsmev ma znepokojuje. Nehodí sa k rozhodným slovám o víťazstve nad Talibanom.
Bush a Blair potom z mojej izby odišli do oválnej pracovne, aby sa porozprávali v súkromí.
Vzápätí som ja sám pozvaný na návštevu. Bielovlasý John Simpson ma vodí po dedine Rabát, vzdialenej od Kábulu asi ako Modra od Bratislavy. Žijú tam Afganci, čo sú proti Talibanu, ale Simpson mi hovorí, že to sa aj tak každú chvíľu mení. Frontová línia je necelý kilometer od dediny a za ňou sedia v zákopoch bývalí kamaráti mužov z dediny. Občas niekto prebehne tam, iný zasa sem.
Rabát vyzerá ako naša rómska osada, ale prázdnejšia. Ženy sú schované za dverami z dosák, vstavaných do hrubých múrov bez okien. Dieťa občas prebehne uličkou ako pes. Nijakých ozajstných psov nevidím.
Simpsonovi sa podarilo zastaviť jedného chlapca a pýta sa ho, ako zaspáva pri ozvene výbuchov a vzdialenom rachote samopalov. Tlmočník preloží, ale tmavooký chlapec, ostrihaný dohola, aj tak len krčí kostnatými plecami, akoby nerozumel.
Simpson mi predstavuje hlúčik mužov, ktorí ho sprevádzajú po dedine. Mladý fúzatý náčelník má na sebe nové maskáče od Busha, otáča sa pred kamerou ako na móle módnej prehliadky.
Simpson ma potom vedie za dedinu, muži ho chcú zastaviť, ale on sa nedá a ukazuje mi dierou v múre viničný sad, za ktorým v diaľke vidieť frontové zákopy. Hrozno je uschnuté, ale na vine nie je vojna. Tri roky tu takmer nezapršalo. „Toto je ten najsmutnejší obraz z celej návštevy,“ hovorí mi Simpson a lúči sa. Asi máš rád víno, myslím si.
Ale to je jediná moja myšlienka. Inak je rozum vyplašený rovnako ako cit, lebo to, čo vidím ja, vidia milióny ľudí. Simpsonove slávne reportáže majú názov „Simpsonov svet“ a sú z najrôznejších kútov planéty. Z tohto kúta, do ktorého ma zaviedol, však niet úniku.
Ľudia z tejto dediny neprežijú vojnu, o ktorej Bush s tým neistým úsmevom hovorí, že ju vyhráme. Neprežijú ju, ani keď prehráme. Len sa stretli s Bushom na chvíľu v mojej izbe a v miliónoch ďalších izieb. Pohľad na nich ma zmiatol rovnako ako pohľad na rúcajúce sa dvojičky pred dvoma mesiacmi.
Na vine je iste Simpson a ja sám, že som podľahol návyku pozerať o polnoci BBC. Mohol by sa ten Bush usmievať trochu istejšie, hoci najlepšie by bolo, keby sa neusmieval vôbec. Nie je to do smiechu.
MARTIN M. ŠIMEČKA
