Ďalšími sa zasa oháňali moderní existencialisti. Na jednom sa zhodujú všetci – viac než tridsaťročná literárna cesta Fiodora Michajloviča Dostojevského potvrdila, že Rusko zrodilo svetového autora. Dostojevskij sa narodil pred 180 rokmi – 11. novembra 1821 v Moskve.

Kľúč k Dostojevskému leží v dobe, do ktorej sa narodil, a v jeho dramatickej osobnej skúsenosti. Prišiel na svet v rodine vojenského lekára ako druhé zo siedmich detí. Svoje detstvo opisoval ako šťastné a pokojné – zvlášť miloval dvoch svojich starších súrodencov, brata Mišu a sestru Varenku. Z druhej ruky sa však dozvedáme, že jeho otec bol despota a zavraždili ho vlastní sluhovia. Naopak matka bola citlivá a umelecky založená žena. Zomrela, keď mal Fiodor len pätnásť.

Dostojevskij vyštudoval vojenské inžinierstvo a rok pracoval v Petrohrade pre armádu. Nebol však spokojný – začal prekladať z francúzštiny, v roku 1846 vydal svoj prvý román Biedni ľudia a intenzívne začal navštevovať schôdze politického krúžku utopického socialistu M. V. Petraševského. Bol silne proti cárskej cenzúre a proti nevoľníctvu. Napriek tomu zostal vždy monarchistom a stúpencom patriarchálnych tradícií pravoslávneho Ruska.

Cárska polícia Petraševského skupinu rozprášila – sám Dostojevskij si odsedel štyri roky vo väzení. Často trpel epileptickými záchvatmi, navyše bol najmenej prvý rok v cele úplne sám. „Považujem tie štyri roky za obdobie, počas ktorého som bol pochovaný za živa a zavretý v rakve. Nemám silu napísať Ti, aký strašný čas to bol,“ napísal neskôr bratovi Andrejovi.

Rozhodujúcou skúsenosťou v jeho živote i diele bol rozsudok smrti, ktorý doslova minútu pred popravou zmenili na štyri roky nútených prác na Sibíri. Ešte štyri roky zostal Dostojevskij na Sibíri v armáde. Keď ho rehabilitovali, opäť začal publikovať a oženil sa s vdovou Marijou Isajevovou.

Mnoho a často cestoval po Európe z rôznych dôvodov. Liečil si choré pľúca, unikal pred ruským prostredím a útechu hľadal v kasínach. Stal sa gamblerom – jeho hráčska závislosť spôsobila, že nikdy nemal dosť peňazí, a ovplyvnila aj jeho písanie. Prežil mimomanželský vzťah s mladučkou emancipovanou študentkou Apolinerou Suslovovou, ktorá bola preňho milenkou aj intelektuálnym druhom. V roku 1864 ovdovel a prišiel aj o milovaného brata Mišu. (Apolinera sa zaňho vydať odmietla.) Vtom istom roku vyšli Zápisky z podzemia – akýsi prológ k Dostojevského neskorším veľkým tragickým románom.

Spisovateľ prepadol gamblerstvu v takej miere, že dal do zálohy autorské práva na svoje diela. Vykúpiť ho mohol iba nový román – v takejto situácii vznikla kniha Hráč. Vášeň ku kasínam mu konečne priniesla osoh. A vo svojich 46 rokoch sa oženil znova, so svojou stenografistkou, 19-ročnou Annou Snitkinovou.

K zlej finančnej situácii – Dostojevskij prestal s ruletou až v roku 1871 (desať rokov pred smrťou), navyše zdedil dlhy po bratovi Mišovi a nevlastný syn Pavel z prvého man-želstva si od neho stále pýtal peniaze – sa pridali ďalšie rodinné tragédie. Z troch jeho detí s Annou prežilo detstvo len jedno – dcéra Ľubov. Dostojevskij bol však údajne láskavým otcom a moderným manželom, akoby chcel vlastnej rodine vynahradiť to, čoho sa jemu samému v detstve nedostalo.

Jeho romány – napríklad Zločin a trest, Idiot, Besi či Bratia Karamazovovci dnes patria k povinnej čítankovej literatúre. Zvlášť cenený je posledný, ktorý vydal rok pred svojou smrťou. Karamazovovci sú zhustením myšlienkového sveta a pochybností autora a predznamenávajú mravné konflikty 20. storočia. Boj medzi rozumom a inštinktmi, medzi láskou a nenávisťou, vierou v dobro a Boha a skepsou a navyše konflikt generácií.

Zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud prirovnal Karamazovovcov k Hamletovi či Kráľovi Oidipovi. Jean-Paul Sartre zasa povedal, že všetok francúzsky existencializmus je obsiahnutý v jedinej myšlienke Ivana Karamazova – ak nie je Boh, všetko je dovolené.