centre v Bratislave do 23. marca.

Robíte umenie v krajine, kde sa doň okamžite pustí vlhko a termity.

„Je to celkom inšpiratívne. Pracujem tým najjednoduchším spôsobom: nazbieram kôru, varím ju, vymáčam v nej plátno a keď sa do toho oprie slnko, chytí to tú žiarivú farebnosť. Ani sa nezamýšľam, čo maľujem, len skúšam, ako ktorý materiál zapôsobí.“

Objavujete techniku sám alebo vám ju prezradili domorodci?

„To sú tradičné postupy, ktorými vyrábajú keramiku a látky a potom ich pred barákmi predávajú náhodným turistom. Mne sa to snažia predať tiež, hoci tam bývam už pár rokov.“

Keď prídu turisti, tiež vytiahnete svoje diela pred chalupu a predávate?

„Nie, to by bolo drahšie.“

Vidia tamojší ľudia, že to, čo robíte vy, je „vyššie“ umenie?

„Nevidia, oni sa pozerajú na obrázky. K výtvarnému umeniu majú vzťah a vedia posúdiť, čo je pekné.“

Ako sa zmenil váš vkus, keď ste odišli z akademickej pôdy?

„Akademické umenie som nikdy nerobil. Predtým, než som odišiel, robil som veľké mechanistické kresby, vymýšľal ornamenty na základe fraktálov, až som prišiel na to, že vlastne kopírujem tvary prírody. Myslel som si, že v džungli sa o tom princípe tvorby môžem dozvedieť najviac. Mám pocit, že môj štýl sa nezmenil, akurát je v ňom viac primitívnych motívov.“

Život v divočine je najprv o prežití. Máte čas tvoriť?

„Nie som nijaký dobrodruh, ale v džungli je ako na vojne – musíš dodržiavať istú disciplínu, inak ťa hneď niečo pohryzie. Život v peruánskej dedinke je z polovice civilizovaný a to z tých ľudí robí ešte väčších barbarov. Zažívam mnoho absurdít: o tretej ráno ma zobudia náboženské pesničky z ampliónov alebo sa cez lokálne správy hľadá puška, vyspevujú ožrani… Turisti, ktorí chceli načúvať zvukom džungle, tam nájdu akurát zamknutý záchod, ktorý postavil v rámci amerického projektu, v dedine bola veľká fiesta a tým sa to skončilo. Všetci chodia na polia, mňa chceli pokutovať, lebo som nechodil.“

Dostali ste sa aj k šamanským praktikám s halucinogénom ayahuaska?

„Kvôli tomu som tam prišiel! Určitý čas som ju skúšal, akurát som neuveril. Neveril som, že to, čo mi droga ukazuje, je pravda. Ona má oveľa širší záber, než len nejakého Plachta, je to náboženstvo, ktoré sa však v poslednom čase zvrhlo na zarábanie peňazí. Ďalej som sa nechal drogou unášať, ale už s rezervou. Až som sa dostal do konfliktu s duchom a ten mi to zakázal. Mal som rodinu, o ktorú sa mi ayahuaska nepomáhala starať.“

Mohli ste aspoň maľovať?

„Všetky tie obrazy vznikli pod drogou. Nehovorím, že mi pomohla tvoriť, je určená na liečenie. Umožňuje prosiť Boha, aby ti duch pomohol. Človek sa dostane na magickú hranicu, kde môže manipulovať s najzakázanejším stromom, stromom života. Ja na to nie som, vypúšťal som to von maľovaním. Mám pocit, že som už aj tak definitívne ovplyvnil životy pár ľudí, ktorí za mnou pricestovali. Naveky vo vás už ostane druh skrytého vedomia, ktoré sa zapne pri každej príležitosti, sila, ktorá stúpa po chrbte, vlietne do hlavy a odtiaľ vystrelí do vesmíru. Ak to človek preženie, môže naveky stratiť ego, úplne sa vymaže a stratí schopnosť rozhodovať sa.“

A s týmito skúsenosťami ste sa vrátili aj s rodinou do Čiech?

„Ale aj tu sú ‘hubári‘ (Smiech). Stretávam sa len s podobnými bláznami, stále som zatvorený v ateliéri, doma mám ženu Indiánku.“

Umelci z vašej generácie – Jiří David, Stanislav Diviš alebo Jaroslav Róna – sú už doma pojmom. Nebolo lepšie ostať tu a postupovať?

„No – majú konexie a žijú na vyššej akademickej úrovni. Ale ja tie peniaze tiež občas zarobím! Akurát ich zas miniem na cestu do Peru.“

Možno nejde len o tie peniaze. Umelci hádam aj niečo riešia.

„Ja som to riešiť nechcel, preto som odišiel a maľujem spontánne. Rozumiem im, ale mňa nebaví chodiť na vernisáže a rozprávať sa o umení, pripadá mi to absurdné. Do konca života budem len exotom.“

Čo by bolo najväčším uznaním vášho umenia od Peruánčanov?

„Navrhli mi, aby som im vyzdobil komunálny dom. Takú hnusnú tmavú stavbu – zabudli urobiť okná. Mám však veľký sen: chcel by som na vode postaviť plávajúci kultúrny dom.“

DENISA VOLOŠČUKOVÁ