Vo svetových anketách o najlepší album posledných dekád víťazia nahrávky Beatles, Dylana, Velvet Underground alebo Radiohead. V česko-slovenskej ankete z roku 1990 vyhral Krylov album Bratříčku, zavírej vrátka. Slovenská verejnosť dodnes nepozná najlepší album. U nás sa totiž podobná anketa nikdy neuskutočnila.

Ak nie sú kritici, nemá kto hodnotiť

Väčšina slovenských kritikov a muzikológov si myslí, že v našich končinách vzniklo niekoľko pozoruhodných vecí. Chýbala len vôľa alebo ľudia, ktorí by ich dokázali s časovým odstupom zhodnotiť. Nevychádza tu kvalitný hudobný časopis, dokonca podľa niektorých chýbajú tí najpodstatnejší - rockoví kritici. Podstatne sa po novembri 89 nezmenila ani spoločenská klíma, ktorá by priala vydávaniu kvalitnej hudby.

„Predovšetkým si nie som celkom istý, či sa vôbec má kto s kým na nejakej výnimočnej, typicky slovenskej platni zhodnúť. Keď sa totiž povie slovenskí hudobní kritici, málokto si pod tým dokáže niekoho konkrétneho predstaviť. Fakt, že tu nevychádza jediné tlačené hudobné médium, týždenník alebo mesačník, a že zrejme ani nikomu nechýbajú, hovorí za všetko,“ tvrdí Daniel Baláž, moderátor Rock FM a redaktor internetovej stránky Music.5D.

Spisovateľ Peter Pišťanek tvrdí, že príčina, prečo na Slovensku nepoznáme svojho Seržanta, je prozaickejšia. „Nikomu to jednoducho zatiaľ nezišlo na um, ľudia majú iné starosti,“ odpovedal na anketu slovenský spisovateľ, ktorý sa podieľal na reedíciách niektorých starších slovenských hudobných titulov.

Masy a elita

Víťazi svetových ankiet ako napríklad Sergeant Pepper Lonely Hearts Club Band od Beatles, Whats Going On od Marvina Gaya si získali srdcia poslucháčov, ako aj kritikov.

U nás je to nemožné - pre priepastný rozdiel medzi vkusom všeobecného publika a názorom elity. „Možno preto, že väčšina Slovákov má rada Elán. A to už o niečom svedčí,“ tvrdí redaktor internetového časopisu InZine Marián Jaslovský.

Česko sa stalo baštou alternatívnej hudby a iných menšinových žánrov cenených v zahraničí. Slovensko dodnes pláva v pokojných vodách bezproblémového popu. Je preto nemysliteľné, aby sa slovenským albumom storočia stala Rabaka od Elánu. Rovnako si je ťažké predstaviť, že by si komorné a premýšlavé Ursinyho albumy získali masové publikom.

Podľa Olivera Reháka, redaktora 3/4 revue, nemá populárna hudba v spoločnosti dôstojné miesto. „Na Slovensku sa hudba čudným spôsobom obchádza. Keď sa hovorí o umení, myslí sa predovšetkým výtvarné umenie. Kultúru zosobňuje takmer výlučne literatúra, aj keď hudba je u nás obľúbenejšia ako knihy slovenských autorov,“ tvrdí.

Trezorová hudba

V trezoroch Opusu, Supraphonu a Pantonu do roku 1989 odpočívali nahrávky zakázaných hudobníkov a interpretov. Väčšina z trezorových albumov sa stala základom ankety Deska desek časopisu Rock and Pop z roku 1990.

Redaktori hudobného dvojtýždenníka Rock and Pop zostavili rebríček 25 najlepších platní, ktoré vznikli v Československu od prvej vinylovej platne do roku 1989. Víťaz ankety, prvý album Karla Kryla Bratříčku, zavírej vrátka, patril v minulom režime medzi tie najzakázanejšie. Predával sa iba niekoľko mesiacov, potom ho komunisti stiahli, Podobne dopadli aj druhý a tretí v ankete Pražský výběr - Straka v hrsti a Flamengo - Kuře v hodinkách. Tie sa ani poriadne nedostali na pulty obchodov.

Zo slovenských albumov sa najvyššie umiestnili Zvonky zvoňte, na šiestom mieste, Vargove Konvergencie obsadili 14. priečku.

V rukách práve držíte slovenského Seržanta, napísal na obal prvej reedície Prúdov skladateľ a muzikológ Vladimír Godár. V podstate bezkonfliktná platňa sa v obchodoch mohla objaviť po revolúcii, viac ako dvadsať rokov po vydaní.

Český kritik Jiří Černý v ankete napísal, že išlo o prvú slovenskú platňu v Čechách, s ktorou sa dalo rátať. Do ich hudby vstúpil slovenský element, ktorý podľa neho rokmi hrozivo zdegeneroval, aj keď „špičkové momenty boli často jedinou znesiteľnou súčasťou nášho stredného prúdu“. Černý uznáva určitú kvalitu slovenskej popmusic v porovnaní s českou.

Slovenský stredný prúd bol za čias spoločného štátu jedinou vecou, ktorú sme mohli našim susedom v modernej hudbe ponúknuť.

Zmena zatiaľ neprišla

Kvalitná hudba sa v ére normalizácie presadzovala veľmi ťažko na Slovensku a v Čechách ešte ťažšie, ak vôbec. Dočkať sa dlhohrajúcej platne za komunizmu bol celoživotný vrchol hudobnej kariéry a často majstrovské dielo diplomacie desiatky osôb, napísal Vojtěch Lindaur a Josef Vlček v časopise Rock and Pop.

„Pridruženým problémom je, že mnohé originálne veci boli alebo sú vydávané za rôznych pohnutých okolností. Príklad za všetky: po dvadsiatich rokoch stále nevyšla Ursinyho hudba k muzikálu Neberte nám princeznú,“ tvrdí redaktor 3/4 revue.

Pre Paľa Maruščáka, vydavateľa a predajcu hudby, sa toho po revolúcii príliš nezmenilo. Vládne tu stále nezdravé prostredie, tvorené zlými zákonmi, a prezentujú sa tu výhradne komerčné veci. „Štát chce stále kontrolovať kultúru. To, čo je prirodzené, sa aj vinou vládnych úradníkov stále potláča,“ hovorí Maruščák.

V Česku už majú za sebou druhú anketu. O desať rokov neskôr časopis hodnotil porevolučné obdobie až do roku 2000. Zvíťazil debutový album skupiny Mňága a Žďorp Made In Valmez.