Som presvedčený, že ak by sa niekde vyhlásila anketa o najlepšie knihy 20. storočia v žánri humoristicko-satirickej prózy, medzi prvými by bol román Iľfa a Petrova Dvanásť stoličiek, ktorý vyšiel prvý raz roku 1928 v ruskom origináli a odvtedy opakovane aj v mnohých krajinách sveta; okrem toho existuje niekoľko zdramatizovaných a sfilmovaných verzií románu. Štvrtá slovenská reedícia (vydavateľstvo Európa, Bratislava 2001, preložil Ján Ferenčík) tiež potvrdzuje, že o úspech tohto diela sa netreba báť, veď postava Ostapa Bendera a pojem veľký kombinátor žijú stále v pamäti niekoľkých čitateľských generácií.
Nadežda Mandeľštamová vo svojich Dvoch knihách spomienok píše, že v dvadsiatych rokoch neexistoval v sovietskej literatúre humor. Iľf a Petrov vstúpili teda nielen na územie neobývané, ale aj mimoriadne nebezpečné, lebo sa strieľalo i za menšie prehrešky, ako je strieľať si z nových poriadkov prostredníctvom literatúry. Ich kniha je totiž primárne veľkolepou a rafinovanou karikatúrou sovietskeho zriadenia, až sekundárne satirou na ľudskú chamtivosť.
Príbeh Hyppolita Matvejeviča Vorobjaninova, ktorého svokra zašila do jednej z dvanástich predrevolučných stoličiek brilianty, a jeho nežiadaného pomocníka Ostapa Bendera, ktorý zohráva pri hľadaní stoličiek iniciátorskú a objaviteľskú úlohu, sa odohráva na pozadí vtedajších pomerov, no sila autorskej vynaliezavosti ho dvíha nad dobový rámec. Tieto postavy majú predstavovať svet „pred historickým materializmom“, teda porazený svet buržoázie - jedine takto, s negatívnym vymedzením ich mohli autori urobiť hlavnými nositeľmi deja, ktorý je v nepretržitom pohybe. Román si jednako vyslúžil v sovietskej literárnej encyklopédii z roku 1934 charakteristiku, že „je to odraz bohémsko-nihilistického postoja ku skutočnosti“.
Román koncipovala autorská dvojica ako detektívku; jej napínavosť zvyšujú najrozličnejšie prekážky, ktoré sa hľadačom briliantov stavajú do cesty - tu autori využili svoju ohromnú fantáziu, no ešte väčšou museli obdarovať postavu Ostapa Bendera, aby ich vedel odstrániť. V tomto zmysle román priam hýri vtipnými nápadmi. Pri náročnej tvorbe zápletiek nedodržiavajú Iľf a Petrov plynulosť deja, ale neraz ho prerušujú odbočkami, v ktorých sa zasa z inej strany demaskuje absurdita doby, jej tragikomika. Napriek tomu, že v románe niet kladných postáv, všetky sú svojím spôsobom sympatické, pretože originálne myslia i konajú.
Ani pri dnešnom čítaní nepôsobí román Dvanásť stoličiek ako anachronizmus, práve naopak; niektoré partie dokonca pripomínajú niečo dôverne známe z nášho života (napríklad rozdávanie funkcií vo zväze Meč a pluh). Veľkou metaforou možno nazvať i honbu hrdinov za stoličkami; pravda, dnešné rekvizity sú iné (nie stoličky, ale fabričky) a ani metódy ich získavania nie sú také dobrodružné; cieľ však ostáva rovnaký: obohatiť sa za každú cenu.
V skúške času obstál aj preklad Jána Ferenčíka, ktorý editor Martin Plch doplnil o zásahy na základe rukopisných poznámok prekladateľa z jeho pozostalosti.
