v si tiež nemohlo sebavedomú krásku vynachváliť. Američan George Hurrell, zvyknutý na modelky, ktoré boli ochotné urobiť čokoľvek, s úctou spomína, ako Marlene Dietrichová prišla k nemu do štúdia, vyžiadala si obrovské zrkadlo, sama určila osvetlenie, zaujala príslušnú pózu a potom iba vyhlásila: „Teraz to, George, zmačkni!“ Výstavou štyroch desiatok jej fotografických portrétov sa Goetheho inštitút zúčastňuje na festivale Mesiac fotografie. Výstava tiež pripomína sté výročie narodenia filmovej superstar Marlene Dietrichovej, ktoré bude 27. decembra.

Preslávila ju postava Loly Fröhlichovej v Modrom anjelovi, kde jej pieseň Sag mir, wo die Blumen sind rozplakala celé generácie. V tridsiatych rokoch nakrúcala v Hollywoode, vojnu strávila v Amerike a do Nemecka ju nezlákali ani osobné prosby ministra propagandy Goebbelsa, ktorý chcel z dlhonohej krásky urobiť divu nacistického režimu. Po vylodení spojencov v Normandii prichádza Marlene Dietrichová do Európy a na desiatkach koncertov posiela bozky americkým vojakom. „Urobila som to zo slušnosti,“ vysvetlila neskôr. V Nemecku vystupovala prvý raz od vojny až v roku 1960 a v Berlíne ju prijal vtedajší starosta mesta Willy Brandt. No davy ju sprevádzali transparentmi AUS! Keď Marlene Dietrichová zomrela, jej klobúky, šperky aj starostlivo opatrované fotografie vystavili vo Filmovom múzeu v Berlíne. Z pätnásťtisíc fotografií potom vybral znalec Werner Südendorf tridsaťosem najlepších a výstavu poslal okolo sveta. V Bratislave sa portréty zdržia do konca novembra.

„Slovo glamour autori slovníkov nedokážu definovať. Myslím, že je to stav obyčajným ženám nedosiahnuteľný, akýsi neskutočný, nedostupný raj,“ komentovala Marlene Dietrichová pojem, ktorý sa stal pre Hollywood v tridsiatych rokoch príznačný. Erotické čaro bolo vstupenkou na plátna kín a kritici sa predháňali v úvahách, či tá, alebo oná herečka „glamour“ má či nemá. „Zdá sa mi to hlúpe,“ hovorila žena, ktorej symbióza s portrétnou fotografiou pomohla tento výraz stvoriť.

Do dolného rohu jej najslávnejšej fotografie vkomponoval Cecil Beaton, obľúbený fotograf celebrít, orchideu. Jej krása je podobne nedostupná ako tvár herečky nad ňou. Pod detailom najdlhších nôh v Hollywoode si návštevník neveriaco prečíta, že ich majiteľka mala vtedy takmer päťdesiat rokov.

Vo filme Chudobný gigolo by jej málokto hádal sedemdesiat, po premiére však herečka rezolútne vyhlásila, že končí. Odvtedy odmietala nakrúcať a fotografovať sa. Práve vtedy - v sedemdesiatych rokoch - rozpútali vlnu záujmu o osobnosť Marlene Dietrichovej feministky. Obdivovali jej nohavice, cigaretu a jej odstup. Mala v rukách svoju kariéru i svoj obraz. Nenechala nič na spontánnosť. Snímky potom schvaľovala, a tie, čo sa jej nepáčili, roztrhala. Všetky fotografie sú teda bankou údajov o vystupovaní a osobnosti, ktorú sama vytvorila.

V dokumentárnom filme, ktorý o nej roku 1984 nakrútil Maximilian Schell, tušíme odvrátenú stránku jej roly nezávislej hviezdy - zo zvláštneho chladu či z toho, ako popiera, že by mala sestru. Súžitie s fotografiou jej však vyšlo dokonale - ako napovedá slávna výstava Marlene Dietrichovej v bratislavskom Goetheho inštitúte.