a predstavenia Brdečkovej predlohy Limonádový Joe v preklade Ľubomíra Feldeka, ktorá bude zajtra a v sobotu. Príbeh z divokého západu sa odohrá v podzemnom priestore bývalého kina Tatra. Ten mu padol ako uliaty. Pri tejto príležitosti sme požiadali ONDREJA SPIŠÁKA o rozhovor.

V inscenácii účinkuje aj niekoľko nehercov. Prečo?

„Obsadil som aj technikov, pretože máme v divadle málo hercov. Som s nimi spokojný. Spĺňajú presne to, čo od nich očakávam. Dúfam len, že sa im pred premiérou nepodlomia nohy.“

Limonádový Joe je ako film notoricky známy najmä staršej generácii divákov. Vaše predstavenie je ale určené predovšetkým mladým.

„Rozmýšľal som nad titulom pre stredné školy a staršiu mládežnícku kategóriu, momentálne v repertoári pre nich nič nemáme. Pointou predstavenia je boj proti alkoholizmu, čo tiež nie je zanedbateľné.“

Prečo sa predstavenie, ktoré je syntézou hovoreného slova i spevu, tanca a hudby, ale aj hry s bábkami, odohráva v priestore bývalého kina Tatra?

„Tento priestor sa núka na večerné produkcie kabaretného typu, akou je aj Limonádový Joe. Podzemný interiér, upravený na spôsob bratislavského Divadla West, umoc-ňuje v hre atmosféru westernu.“

Má divadlo reflektovať udalosti, alebo iba zabávať?

„Na jednej strane som presvedčený, že divadlo musí reflektovať udalosti. Svet sa ozaj v poslednom čase zmenil. Na druhej strane si hovorím, že život ide ďalej. Zábava by tu mala byť asi vždy, a to za akýchkoľvek udalostí. A práve toto je ten rozpor, ktorý si musí prežuť človek sám.“

Ste známy aj ako „otec“ Teatra Tatra, ktoré vzniklo v roku 1989 ako výraz potreby členov rôznych profesionálnych divadiel pracovať a tvoriť bez inštitucionálnych obmedzení pôvodne v prostredí Vysokých Tatier. Na Divadelnej Nitre ste uviedli Červenú čiapočku. Znamená to, že obnovujete tradíciu pôvodného divadelníctva?

„Predstavenie sa vracia do starých čias, do prvopočiatkov divadla, a paradoxne práve preto môže vyznievať novátorsky. Ide o návrat ku kočujúcim spoločnostiam, lebo predstavenie sme preniesli na ulicu.“

Prečo na ulicu?

„Tam divadlo vždy patrilo. Jeho úlohou je osloviť divákov na dedinách, kde Červenú čiapočku hráme. Dali sme si vyrobiť aj maringotku, ktorú nám výtvarne navrhol František Lipták. Je malá, pojazdná a ťahaná koňom.“

Nie je to vaša jediná maringotka. Koľko ich máte?

„Potom máme ešte jednu veľkú, s ktorou hrávame Bianku Brasseli, ženu s dvoma hlavami. To je už vlastne pojazdná scéna.“

Pojazdná scéna?

„Tým, že sa dá otvoriť zo všetkých strán, vzniká javisko. Sami sme si k nej ušili cirkusové šapitó. Výtvarne nám ho pomohol zrealizovať už nebohý Ivan Hudák. Doteraz nosí maringotka jeho odkaz, ale zároveň aj určitý smútok za kamarátom. Je to však monštrum, ktoré musí ťahať tatrovka, a nie vždy máme dosť peňazí, aby sme zvládli presuny. S tou novou maringotkou máme väčší pocit mobilnosti.“

V predstavení Bianka Braselli, žena s dvoma hlavami herci musia uzemniť cirkusový stan.

„Sme nielen herci, ale aj zatĺkači kolíkov. Toto je dosť dôležitá vlastnosť, aby niekto zo seba nerobil umelca, ktorý len hrá, a nič iné sa ho netýka. Našťastie, v Teatre Tatre máme partiu ľudí, ktorí sú nadaní herecky a neboja sa pracovať rukami.“

Viete si predstaviť seba aj v inom povolaní?

„Áno, ako krčmára. Je to také bohumilé povolanie. Človek prijíma u seba stále nových ľudí, pohostí ich a vzniká tam vzájomné prepojenie. V predstave mám krčmu starosvetskú, kde ľudia chodia, zastavujú sa a rozprávajú sa príbehy. Možno sa mi podarí ním stať.“

Autor: Jana Jurkovičová(Autorka je študentka)