
Ľudmila Engquistová si beží na MS 1999 v Seville po bronzovú medailu. V tej chvíli mala pre ňu cenu zlata, hoci sa jej málila. FOTO - ARCHÍV
Pred dvoma rokmi bola Švédka s ruskými koreňmi Ľudmila Engquistová športovou osobnosťou krajiny. Dnes sa za 37-ročnú rodáčku z Tambovskej oblasti severania hanbia a označujú jej prípad za najväčší škandál v dejinách švédskeho športu. „Sklamala všetkých fanúšikov a jediné, čo teraz môže robiť, je plakať nad tým, čo spôsobila,“ tvrdí denník Aftonbladet. Na to, aby sa z miláčika národa stal zatratenec, stačilo málo. Druhý Engquistovej doping v kariére.
Po prvom dokázanom prehrešku vo februári 1993 vo francúzskom Lievine inkasovala ešte pod menom Narožilenkovová štvorročný trest zákazu činnosti. „Na vine je manžel. Musel mi to dať do čaju,“ vehementne vtedy presviedčala Medzinárodnú atletickú federáciu. Tak dlho, až jej kompetentní uverili a v decembri 1995 vzhľadom na údajné mimoriadne okolnosti uvoľnili činnosť.
To už majsterka sveta z roku 1991 na 100 m prekážok z Tokia žila vo Švédsku, kde sa vydala za bývalého švédskeho šprintéra Johana Engquista. V júni 1996 veľmi rýchlo získala tamojšie občianstvo, aby o dva mesiace pre krajinu troch koruniek vybojovala na atlantskej olympiáde prvé atletické zlato. Nie každý jej ho po predchádzajúcej dopingovej afére žičil. To ju ale nerozhádzalo a o rok pridala svetový titul aj v Aténach.
Vzápätí sa jej kariéra otriasala v základoch po druhý raz. So slzami v očiach z televíznej obrazovky informovala svet o rakovine prsníka a nútenom konci kariéry. „Pýtala som sa sama seba, koľko mesiacov života mi ostáva. Dohovárala som Johanovi, nech naplánuje cestu okolo sveta, aby som stihla vidieť všetko, po čom som ešte túžila. No keď som si začala vyberať skladby na pohreb, strašne sa rozzúril a presvedčil ma, že na rezignáciu nie je dôvod,“ priznala pre IAAF Magazine Engquistová.
V návrate na dráhy ju posmeľovala aj verejnosť, a tak sa Ľudmila napokon rozhodla bojovať. V štokholmskej nemocnici Karolinska podstúpila v deň svojich 35. narodenín (21. apríla 1999) operáciu, pri ktorej jej lekári nahradili postihnutý prsník protézou. Po nej musela Ľudmila podstúpiť štyri chemoterapeutické kúry, ktoré brala až do júla. O mesiac neskôr na svetovom šampioniáte v rozhorúčenej Seville získla bronzovú medailu, no málilo sa jej to. „Snívala som, že budem prvá,“ zneli prvé slová ženy, ktorú v tej chvíli svet obdivoval a ležal jej pri nohách.
Pomaly však začala strácať rýchlosť, no športu sa matka dnes 19-ročnej dcéry z prvého manželstva vzdať nechcela. Lákala ju blížiaca sa zimná olympiáda v Salt Lake City, a tak sa spolu s Karin Olssonovou rozhodla pre dvojbob. Netrénovali ani rok a vlani na MS v Calgary už siahali po medaile. Napokon skončili štvrté. „Dôkaz, že som sa rozhodla správne. Neinšpirovala ma ani tak komédia o jamajských bobistoch, ako šanca získať zlato aj na zimných OH. Bol by to skvelý zápis do histórie a ja som práve v boboch cítila šancu. Nebola tu taká nabitá konkurencia ako v mužskej kategórii,“ vysvetľovala Švédka svoj krok.
Na nedávnej olympijskej kvalifikácii v Lillehammeri ju však dopingoví komisári kontrolovali opäť a Ľudmila ani nečakala na ich ortieľ. Vedela, že je zle. Druhý raz už jej zapieraniu svet určite neuverí. Priznala dopredu, že užívala anabolické steroidy, ktoré si nakúpila v Rusku.
Kritike, ktorá sa na ňu začala valiť zo všetkých strán, nedokázala čeliť. Ušla do Španielska, kde s manželom vlastnia rodinný dom a kde sa vždy pripravovala na veľké preteky. Tentoraz tam plánovala svoj koniec. Pokus o samovraždu, keď užila množstvo liekov proti bolesti, sa jej nevydaril. Zabránil jej v tom manžel Johan, ktorý privolal lekárov a tí jej včas vyčistili žalúdok. Ako tvrdí samotná Engqvistová, o tom, že opäť začala brať nedovolené podporné prostriedky, netušil.
Po odhalení môže zabudnúť na Salt Lake City i dôveru švédskeho národa. Partnerka z dvojbobu síce ospravedlnenie prijala, žiada však peniaze, ktoré Engquistová dostala od sponzorov na prípravu. Ostatní sa Ľudmilinej pomýlenej naháňačke za víťazstvom za každú cenu len čudujú. „Dá sa vyhrávať aj bez dopingu. Ja som to zvládol,“ odkázal jej skokan do výšky Patrik Sjöberg, jediný rodený Švéd, ktorý má v zbierke zlato z atletických MS. Na to je v jej prípade už veľmi neskoro.