o sotva šesťdesiatkilové telo.
Osudná operácia
Manžel pani Oľgy pracoval celý život v bani na Morave. Jeho pľúca poznačila práca, ale napriek tomu sa dokázal radovať zo života. Postavili si na Kysuciach dom a tešili sa, ako si ho budú na dôchodku užívať.
Choroba z povolania mu nechala vizitku v podobe častého kašľa, pri ktorom si namáhal brušné svalstvo, čo sa podpísalo na neustálom zväčšovaní pupočného pruhu. V septembri lanského roku sa rozhodol, že podstúpi operáciu. Operácia pruhu, o ktorej Slovensko žartuje slovami, že ju urobia aj na vrátnici, sa pre Alojza skončila tragicky. „Mal choré pľúca a priedušky, narkóza bola preňho nebezpečná. Keď sme v stredu popoludní volali do nemocnice, sestrička povedala, že je po operácii na ‘jiske‘ (jednotke intenzívnej starostlivosti – pozn. red.) a ďalšie informácie nám podá lekár. Žiadneho sme už ale nezastihli. Manžel už bol vtedy na ARO. To nám povedali až na druhý deň,“ spomína pani Látalová na najťažšie chvíle v živote.
Trojpercentná šanca
Lekári im oznámili, že jej manžel utrpel alergický šok z narkózy. Taký, ktorý sa prihodí jednému človeku z 50-tisíc. „Povedali nám, že má trojpercentnú šancu na prežitie. Bol v umelom spánku a mal strašné kŕče. No slzy mu stále tiekli po lícach,“ pokračuje pani Látalová.
„Chcela som vedieť, prečo mu narkózu dávali, lekári nám však tvrdili, že bez nej operácia nebola možná. Klamali nás, pretože takáto operácia je možná aj bez narkózy. A keď tak neoperujú v Čadci, mohli sme ísť do inej nemocnice.“
Komunikácia viazne
Pani Látalová spolu s dcérami pátrali po informáciách, právach. Písali ministrovi, prezidentovi … „Z vyšetrovania komisie sme sa dozvedeli, že anesteziologička ho zle zaintubovala. Ako ho položili na stôl, dusil sa. Manžela neskontrolovala, ale pichala mu injekcie. Oživovali ho takmer 20 minút, a pomoc prišla neskoro. Bol vraj už po plecia modrý. A keď sme chceli vedieť, ako to bolo, spýtali sa, akým právom ich vyšetrujeme. Nemám právo vedieť, prečo môj manžel, hoci do nemocnice išiel sám, nevstane z postele, nehovorí?“
Návštevy v nemocnici, sú pre pani Oľgu utrpením. Ale za manželom chodí pravidelne. Nosí mu mixovanú stravu, rozpráva sa s ním. Pokúša sa aj o komunikáciu s lekármi. „Keď sa spýtam, či mu robili „cétečko, či mal teplotu, čo jedáva, či má nejaké lieky, dočkám sa len pokrčenia plecami.“ Nechce nečinne čakať na nemilosrdný koniec. „Viem, že existujú ústavy pre takýchto ľudí. Veď manžel reaguje na dotyk, vníma. Nikto nám však nič nepovie,“ hovorí odhodlaná na všetko. „Keby sa to všetko dalo vrátiť a mohla som mu povedať, nechoď tam.“
Nemohlo to byť inak?
Riaditeľ Nemocnice s poliklinikou v Čadci MUDr. Jozef Valko si nemyslí, že išlo o úmysel. Ak človek pracuje v takej náročnej oblasti medicíny, akou je anesteziológia a resuscitácia, nedajú sa takéto chyby vylúčiť. Sťažnosť pani Látalovej zhodnotili ako opodstatnenú a prípad postúpili Ministerstvu zdravotníctva SR. K celému prípadu by sa mal vyjadriť aj hlavný odborník rezortu. „Je nám nesmierne ľúto, že sa takáto vec stala. Opatrenia, ktoré som vyvodil, boli tvrdé. Zdravotnícky personál mi dokonca aj zazlieva, že som sa skôr priklonil na stranu pacienta a nezastal som sa personálu. O manžela pani Látalovej sa staráme svedomito. Žije a je určitá nádej, že by sa jeho stav mohol zlepšiť. Je síce malá, ale predsa je,“ hovorí MUDr. J. Valko.
Podľa jeho názoru sa Oľga Látalová právom sťažuje na komunikáciu s lekármi, pretože o tom, čo sa stalo, mala byť pravdivo informovaná hneď od začiatku. Sám ako riaditeľ sa o prípade dozvedel až po mesiaci a osobne rýchlo zasiahol. Dôsledkom opatrení boli personálne zmeny. Nič však nie je uzatvorené, pretože v blízkej budúcnosti sa prípadom bude pravdepodobne zaoberať súd. Pani Oľga Látalová podala trestné oznámenie na lekárov čadčianskej nemocnice za ublíženie na zdraví.
IVETA FROLKOVÁ
