ou školstva.

Máte predstavu, ako by verejná diskusia mala prebiehať?

„Možno by sa mohol vytvoriť priestor na komentáre v rámci webovej stránky národného programu výchovy, ak bude vytvorená. Ale väčšina ľudí sa zrejme vysloví iba v kruhu svojich známych - ak sa k tejto téme vôbec budú vyjadrovať. Myslím si, že príspevkom do verejnej diskusie by mohli byť aj diskusné programy v médiách - ľudia sa tak budú môcť aspoň niečo dozvedieť o navrhovaných zmenách.“

Vaša nadácia pripravuje v spolupráci s STV sériu diskusných relácií o škole a jej problémoch. Čo od tohto projektu očakávate?

„Účastníkmi týchto diskusií nebudú ľudia „zhora“, ale rodičia, učitelia a deti. Celý projekt by im mal ukázať najmä to, že nie sú úplne bezmocní. Najlepšie sa to dá na pozitívnych príkladoch, takže do diskusných relácií by mali byť zaradené aj vstupy, ktoré ukazujú, ako sa učiteľom na bežných školách podarilo pracovať iným spôsobom, ako je obvyklé. To by mohlo povzbudiť učiteľov, ktorí majú pocit, že sa to nedá, lebo nie sú peniaze, osnovy sú príliš náročné a podobne. Poznám rodičov, ktorí sa začali do školských problémov angažovať, a podarilo sa im docieliť zmeny k lepšiemu. Aj keď mali iba tichú podporu ostatných rodičov, lebo väčšina sa bála, že nejakou aktivitou svojim deťom môžu skôr uškodiť.“

Ľudia sa ostýchajú verejne vyjadriť. Môže ich takáto diskusia odblokovať?

„Verím tomu. Ale určite to bude dlhšie trvať. Ak sa osmelím ja, snáď sa osmelí aj iná mamička a postupne nás bude pribúdať.“

Niektorých učiteľov, ktorí sa o zmeny v prístupe k deťom pokúšali, kolegovia obvinili, že kazia v škole morálku. Myslíte si, že takéto príklady im dodajú chuť pracovať ďalej?

„Tiež neverím na zázraky. Ale keby sa naozaj reforma uskutočnila aj zhora, určite by im to pomohlo. Nič sa však nezmení ani radikálne, ani rýchlo. Podobná reforma školstva prebehla aj v Poľsku: najprv rozdali množstvo dotazníkov rodičom, učiteľom aj žiakom na školách v celej krajine a z výsledkov tohoto prieskumu stanovili „diagnózu“. Až na jej základe naplánovali zmeny. Prišli na to, že ak sa do zmien nezapoja aj rodičia, reforma nič nevyrieši.“

Na reformu treba peniaze, ale zmenu v myslení financie nezabezpečia. Čo s ľuďmi, ktorí sú presvedčení, že najúspešnejšie metódy sú tie osvedčené?

„Práve preto je pre nás zaujímavý príklad Poľska. Je to totiž krajina s podobnou kultúrnou tradíciou. Myslím si, že v Poľsku bolo dosť dôležité to, že školy prešli do kompetencie miestnych samospráv, v ktorých sedeli aj rodičia, učitelia a napríklad zástupcovia miestnych podnikov. A tak boli donútení riešiť problémy „svojej“ školy a mohli aj kontrolovať, na čo boli použité peniaze.

Naši rodičia a učitelia sú akoby znepriatelené strany - učitelia sa boja rodičov a rodičia učiteľov. Ak nám ide najmä o deti, mali by začať spolupracovať.“ (gal)