
Andrzej Wajda s Oscarom za celoživotné dielo a bozkom od Jane Fondovej. Obidve veci dostal presne pred rokom. FOTO – REUTERS
Hovoria mu umelec maximalista. Zaujímajú ho iba silné pocity. Režisér sa musí snažiť dať do pohyblivého obrazu maximum toho, čo prežil – to je krédo Andrzeja Wajdu, ktorý nespohodlnel ani po najvýznamnejších svetových uznaniach. „Úspech je do značnej miery šťastím a náhodou. Poznám oslepujúcu žiaru svetiel rámp, ale i samotu, ktorá prichádza potom. Poznám uznanie, ale i politický útlak. Dôležité je však len to, čo po nás zostane.“ Andrzej Wajda rozpráva príbehy, kde niet miesta pre slabé nátury. Hovorí dosť, až keď najvytrvalejší prosia o milosť… Hrôza, úzkosť, strach, ale i pozitívna žiara. Andrzej Wajda dnes oslavuje 75. narodeniny.
Človek na križovatke. Obsedantná téma skúšky ľudského charakteru. Andrzej Wajda necháva kvôli mihotajúcemu sa svetielku nádeje brodiť sa svojich hrdinov po krk vo výkaloch a so šabľou v ruke utekať proti guľometnej paľbe. Obrazy z hľadisku rozumu zdanlivo nezmyselné, no Wajdov cit káže inak. Je to náklonnosť k činom, ktoré odporujú zdravému rozumu. „Áno, zaujímajú má len veľké charaktery postavené do krajných situácií, pred zásadnú voľbu,“ povedal v jednom rozhovore otec poľskej kinematografie. „Zaujímajú ma iba ľudia, ktorí sa nadchnú pre veľké ideály alebo sa naopak postavia týmto ideálom na odpor. Ale nezaujímajú ma tí, ktorí opatrne šliapu v cudzích stopách.“
Azda najväčšmi rozboril Wajda mýtus a ilúzie o vlastných dejinách vo filme Popoly, kde poľské légie bojovali po boku Napoleona, v ktorom rozdelené Poľsko videlo osloboditeľa Európy. Idealizovanému poľstvu nastavil Wajda nemilosrdné zrkadlo. Poľskými vojakmi nie sú len urodzení bohatieri a neodolateľní zvodcovia, ale aj vypočítaví žoldnieri, krutí hrdlorezi a hrubí opilci. Poľsko je v jeho podaní národom, ktorý v bolestiach hľadá svoju totožnosť a na jatkách európskych bojísk sa ťažko dopracúva k poznaniu, že obdivovaný svet rytierskeho veku je nenávratne preč.
„Hlavná časť režisérovej tvorivej práce sa končí v okamihu, keď dopíše scenár a vyberie hercov. Pri nakrúcaní sa mení na diktátora, pretože všetko, čo chce vytvoriť, sa deje sprostredkovane – cez hercov a technických spolupracovníkov – a režisérovou povinnosťou je týchto ľudí dokonale ovládať,“ hovorí Wajda. „Musí vedieť, čo chce, a musí si byť istý. Kamera bude stáť tam a herec zase tu. Režisér nesmie váhať a príliš často sa opravovať. Len čo spolupracovníci pocítia jeho neistotu, začnú mu radiť a podsúvať svoje nápady. A to je už zle, pretože potom film stráca to najdôležitejšie: nezameniteľnú, všadeprítomnú pečať toho, kto ho vytvoril. Dobrý film sa podobá požiaru. Cítite jeho ťah, a hoci je jasné, kam všetko smeruje, fascinovane na to pozeráte a nemôžete sa odtrhnúť, pokiaľ posledný trám neľahne popolom.“
Deň premiéry je pre Wajdu smutným dňom. Ak sa film podarí a má nádej, že bude úspešný, režisér smúti za rozpadom dobrého kolektívu, ak je slabý, začnú sa v deň premiéry objavovať chyby. V obidvoch prípadoch sa usporadúvajú slávnostné bankety, no v druhom Wajda odporúča priniesť dostatočné množstvo vodky. Už v deň premiéry by mal režisér rozmýšľať nad svojím ďalším projektom. „Umožňuje to potom vydržať pocit prázdna, ktorý prichádza po určitom čase sústredenia a námahy.“
Režisérsky debutoval roku 1954 hraným filmom Pokolenie. K jeho najslávnejším filmom patria Popol a diamant (1958), Krajina po bitke (1970) či Muž zo železa (1981). Zatiaľ posledným projektom Andrzeja Wajdu je Pán Tadeáš, ktorý je filmovou verziou románu Adama Mickiewicza.
Poľský režisér sa do večných svetiel rámp postavil 26. marca 2000, keď v losangeleskom Shrine Auditorium prijal Oscara za celoživotné dielo. „Wajdove filmy sú súčasťou kultúrneho bohatstva celého ľudstva,“ zdôvodnil rozhodnutie Americkej akadémie filmového umenia jej šéf Robert Rehme. „Zvláštnou cenou chce porota oceniť režisérov prínos demokracii a slobode. Wajdovo umenie sa stalo symbolom odvahy a nádeje pre milióny ľudí v povojnovej Európe.“
Prvého apríla príde Andrzej Wajda do Prahy. V Divadle na Vinohradoch prevezme prestížnu Cenu Nadácie Pangea Za úsilie o nápravu vecí ľudských.
ĽUDO PETRÁNSKY
Zajtra – Julius a Ethel Rosenbergovci