Naťahovanie ostnatého drôtu pozdĺž hraníc Československa so Západom sa začalo v roku 1948, keď začali vládnuť komunisti. V roku 1950 KSČ začala budovať skutočnú izoláciu podľa sovietskeho vzoru. Dohľad nad hraničným pásom medzi Slovenskom a Rakúskom mala na starosti tzv. 11. bratislavská brigáda.

Podľa sovietskeho vzoru sa začal vytvárať zložitý systém, ktorý mal útek znemožniť. Dva kilometre do vnútrozemia bolo tzv. hraničné pásmo, po ktorom nasledovalo 10 km dlhé zakázané pásmo. Popri tom existoval trojstupňový systém zátarasov (z ostnatých drôtov, signálny a elektrický). Terén sledovali stovky pohraničiarov. Kým v roku 1952 sa ich o hranice staralo 1620, o dvadsať rokov ich bolo takmer tritisíc.

Ľudia sa napriek tomu stále snažili dostať von. Za hranice ich neťahala len zvedavosť, ale aj strach z prenasledovania za vlastné presvedčenie či túžba po lepšom živote. Spôsoby boli rôzne – od úteku až po prelet hraničného pásma na rogale.

Na československých hraniciach za totality prišlo o život 312 ľudí, z toho 48 bolo slovenských občanov. Mnohí boli zastrelení na úteku, iným sa podarilo prejsť cez všetky zátarasy, no smrť na nich čakala pri rozostavených mínach. Po výbuchu nášľapných mín neraz umreli aj samotní pohraničiari pri obchádzkach.

Na Slovensku je len niekoľko pamätníkov obetiam komunizmu, v hlavnom meste ani jeden. Oblasť sútoku rieky Moravy a Dunaja pod Devínom si vyžiadala množstvo životov ľudí, ktorí sa pokúšali zo Slovenska ujsť. Práve preto sa na brehu Dunaja pod Devínom rozhodol Inštitút na dokumentáciu zločinov komunizmu vybudovať pamätník zobrazujúci autentické hraničné pásmo.

„Vytvorenie hrubej čiary za spôsobom vlády v našej krajine v období rokov 1948 – 89 by sa nemalo pripustiť. Chceme ponúknuť slovenskej verejnosti pravdivý obraz o období komunistickej totality,“ povedal Marián Gula z Inštitútu na dokumentáciu zločinov komunizmu. (hr)