BRATISLAVA 05. novembra 2001 – Ďalší krst na slovenskej literárnej scéne a možno nové hviezdy literárneho neba. V príjemnej atmosfére kníhkupectva Brloh na Heydukovej prebehol v utorok 30. októbra krst najnovšej knihy poviedok autorov Zusky Minichovej, Vila Búra a Tóna Stiffela združených v skupine 3Éder. Krstným otcom sa stal mecenáš slovenskej fantastiky, šéfredaktor časopisu Fantázia Ivan Aľakša.
Spomenutá trojica vydaním spoločnej publikácie zviditeľnila existenciu novej literárnej skupiny a značky, členmi nazvanej 3Éder. Ako povedal Vilo Búr, „Aj keď triéder je vlastne iný názov ďalekohľadu, pojem sa nám zdal vhodným aj na pomenovanie združenie troch autorov. Nakoniec, aj symbolika ďalekohľadu, ako prostriedku na priblíženie si vecí ďalekých, je absolútne vhodná vzhľadom na literatúru, ktorej sa venujeme.“
Autori pokrstili pomerne obsiahle dielo(18 poviedok) obligátnym sektom. Aj keď krstný otec spočiatku len neisto knižku kropil, nakoniec bola do života privítaná ako sa patrí. Po krste autori ešte odpovedali na zvedavé otázky a potom už len podpisovali a podpisovali. Ostáva nám len veriť, že úspech, ktorí Mozaika zožala na krste ju bude sprevádzať aj naďalej.
Literárna činnosť členov 3Éder je úzko spätá so vznikom a rozvojom časopisu Fantázia, kde boli uverejnené ich prvé literárne pokusy. Skupinu nespája žiadny presne vymedzený program, ale snaha písať kvalitnú, čitateľsky príťažlivú fantastiku. A tento cieľ je možné dosiahnuť len rozmanitými prostriedkami - čiže "mozaikou rôznobežných ciest".
Poviedky Vila Búra sa vyznačujú precíznou, logicky premyslenou konštrukciou. Vo Vilovom texte má význam každý detail, každá replika. Všetko má svoj účel, všetko do seba zapadá a nezadržateľne smeruje k premyslenej pointe. Autor od začiatku až do konca vie, čo sa bude diať. Presne odmerané pohyby, či s prehľadom zvládnuté situácie občas pripomínajú počítačovú hru. Jeho poviedky sú plné externých efektov, postavy sa však pohybujú len na ploche monitora bez skutočného vnútorného života. K nesporným prednostiam jeho textov však patrí úžasný zmysel pre humor, sebairónia, čistý, jednotný štýl a prepracovaná kompozícia.
Texty Zusky Minichovej, naopak, prekvapeniami priam hýria. Autorka má bohatú imagináciu aj slovnú zásobu. Ako študentka biológie dokáže nezabudnuteľne spracovať pasáže týkajúce sa zvierat. V jej textoch je evidentne prítomné poetické videnie sveta vložením popevkov a básničiek. Citlivo uchopené a emotívne ladené detaily, ktoré vytvárajú zvláštne snivo-snovú atmosféru sa v nepredvídateľných okamihoch striedajú s trefnou drsnosťou bojových scén. So Zuskiných textov vyžaruje radosť z popisu scén a situácií, ktoré často akoby sa nechceli skončiť. Snažia sa ujsť za hranice neľútostného epického času kamsi do lyrického bezčasia - pričom však občas narúšajú kompozíciu poviedok.
Texty Tóna Stiffela sú preniknuté dvoma navzájom sa doplňujúcimi a sváriacimi živlami - technikou a láskou. V kontexte slovenskej sci-fi Stiffel pri načrtávaní technických detailov nemá konkurenciu. Fascinujúce ostrovy na živých lanách vo Visiacom svete, moderná nanotechnológia uzdravujúca v simuláciách ľudské telo, či kombinácia ľudského mozgu s telom mimozemšťana a mimozemského mozgu s telom pozemšťana vravia za všetko. Každý detail vychádza z reálnych vedeckých poznatkov, pričom autorov inžiniersky mozog ho precízne domýšľa do polohy ešte neuskutočneného, ale veľmi pravdepodobného javu. Jeho poviedky tak do bodky spĺňajú jednu z najdôležitejších charakteristík špičkovej technickej sci-fi - dotváranie existujúceho v medziach vierohodnosti. Technické opisy v zrelých Tónových dielach sú podané vo forme laikovi zrozumiteľného, hovorového jazyka.
Druhú zo spomenutých zložiek Stiffelových poviedok tvorí ľúbostný cit. V tejto rovine sa autor prejavuje ako jemný človek so zmyslom pre poetický detail. Podmanivo, prostredníctvom svižných dialógov a náladového opisu zachytáva atmosféru prvých lások v školských laviciach rovnako ako na cudzej planéte.
