Privatizácia Slovenského plynárenského priemyslu sa dostala do pokročilého štádia. Minister Harach podpísal zmluvu s privatizačným poradcom a vedeniu SPP sa prihlásili obchodníci, ktorí od podniku žiadajú miliardy. Ján Ducký, bývalý generálny riaditeľ firmy, im údajne podpísal 27 zmeniek na sumu päť až sedem miliárd korún. Oni sú však ochotní dohodnúť sa – vraj im stačí, ak dostanú dve až tri miliardy. Aj po dvoch rokoch, ktoré uplynuli od násilnej smrti bývalého ministra a prominenta HZDS, teda prichádzajú do SPP ľudia, ktorí žiadajú, aby podnik zaplatil za to, čo v jeho mene podpísal Ducký. Prichádzajú, lebo vedia, že budúci investor nebude ochotný platiť niečo, o čom sa vedie spor.

Ako každý tristný príbeh aj tento má svoju prehistóriu. Má aj svoje predpoklady a pridružené okolnosti, ktoré hlavnej postave umožnili, aby konala tak, ako konala. Ján Ducký mohol podpísať dva balíky miliardových zmeniek len preto, lebo sa z vôle HZDS a jeho predsedu stal šéfom najvýnosnejšieho slovenského podniku. Mohol ich podpísať, lebo vtedajší minister hospodárstva namiesto toho, aby kontroloval, čo sa deje v štátnom podniku, prehliadal protizákonné aktivity svojho kolegu. A keďže nová garnitúra za dva roky nedokázala objasniť Duckého násilnú smrť, nedokázala sa ani vyrovnať s následkami činov, ktoré vražde predchádzali.

Ján Ducký sa stal generálnym riaditeľom SPP osem mesiacov po tom, čo bol odvolaný z funkcie ministra hospodárstva. Jeho odchod z vlády mal zjavne korupčné pozadie. V riadne fungujúcom štáte by funkcionár po takejto afére nedostal príležitosť, aby zaujal významnú riadiacu funkciu. Ducký ju od Mečiara dostal.

V lete roku 1996 vyšlo najavo, že „niekoľkí špekulanti“ (výraz predsedu HZDS) nezákonne vyviezli z republiky vyše 600-tisíc ton obilia. Na každej tone nelegálne zarobili približne 1800 korún, čím pripravili štát o viac než miliardu. Zodpovednosť za to, padla na ministerstvo hospodárstva a pôdohospodárstva. Ministri zvaľovali vinu jeden na druhého. Ján Ducký tvrdil, že „95 percent viny za protiprávny vývoz obilia nesie ministerstvo pôdohospodárstva“. Peter Baco zasa hovoril, že „rozhodujúci podiel na nadmerných vývozoch malo ministerstvo hospodárstva“. Aj keď boli zodpovední obaja, Vladimír Mečiar určil vinníka jednostranne: „Tristotisíc ton obilia sa mohlo nezákonne vyviezť len preto, lebo istí ľudia na ministerstve hospodárstva to povolili.“ V auguste 1996 preto vo vláde zostal Peter Baco a musel z nej odísť Ján Ducký.

Lenže exministrovi, ktorý zodpovedal za nezákonný vývoz 300-tisíc ton obilia, premiér okamžite udelil čestnú funkciu – urobil z neho svojho ekonomického poradcu. Na začiatku apríla 1997 sa možnosti Jána Duckého rádovo zväčšili – namiesto profesionála Arpáda Demka sa stal novým generálnym riaditeľom SPP. Vo funkcii bol len rok a pol, ale za ten čas toho stihol naozaj dosť.

Už po niekoľkých mesiacoch sa v novinách objavili články, že nový šéf plynárenského priemyslu zmenil štátny podnik na zvláštne kasíno, z ktorého unikali stovky miliónov korún. Obrovské zdroje firmy využíval na „obchody“, ktoré boli zjavne nevýhodné pre SPP a pre štát.

V decembri 1997 napríklad nakúpil takmer milión akcií Slovnaftu a zaplatil za ne 1,1 miliardy korún. Cena jednej akcie ho vyšla na 1197 korún. Vo februári 1998 FNM predal súkromnej spoločnosti obrovský balík akcií Slovnaftu po 368 korún za kus. Keby SPP nakúpil akcie od FNM, ušetril by 775 miliónov. Podobné boli aj kšefty s akciami Nafty Gbely – aj tie SPP nakúpil za oveľa vyššiu ako trhovú cenu, pri tomto obchode prišiel o 390 miliónov.

Generálny riaditeľ Ducký sa správal, ako keby SPP bol jeho súkromný podnik. Do „portfólia“ podniku sa dostali cenné papiere na majetkové účasti v 34 firmách. Miliardové „investície“ išli do Oravských ferozliatinových závodov a Považských strojární, do záruk za úvery a zmenky Bane Záhorie a do nákupu dlhopisov a zmeniek Priemyselnej banky. SPP takisto nakúpil zmenky ZŤS Dubnica nad Váhom – za 1,1 miliardy. Za hotel, za ktorý súkromná firma dala 56 miliónov, SPP zaplatili 110 miliónov…

Vtedajší opoziční ekonómovia stále pripomínali, že konanie generálneho riaditeľa Duckého poškodzuje štát, lebo arogantne plytvá zdrojmi štátnej firmy. SPP pod vedením Duckého vtedy vydal vyhlásenie, že „podnik premyslene investuje do projektov, ktoré sú vysoko perspektívne a prinesú prospech nielen SPP, ale aj celému štátu a jeho občanom“. Dnes je jasné, že to bola obrovská lož, lebo projekty, ktoré mali priniesť prospech podniku a štátu, v skutočnosti priniesli SPP a občanom iba obrovské straty. Ivan Mikloš v roku 1998 sústavne upozorňoval, že Ducký koná protizákonne, lebo štátny podnik pod jeho vedením nakladá so svojím majetkom nad rámec bežného hospodárenia, hoci na to potrebuje súhlas vlády. On ho však nemal – iba využíval skutočnosť, že Mečiarova vláda jeho zvláštny spôsob riadenia štátneho podniku tolerovala.

Po mnohých mediálnych upozorneniach minister hospodárstva Milan Cagala napokon predsa len zakročil. Šiesteho júla 1998 listom Duckému výslovne zakázal, aby bez súhlasu ministerstva realizoval úkony, ktoré by viedli k zmene v portfóliu SPP. Lenže po voľbách, keď už bolo jasné, že sa HZDS ocitne v opozícii, Cagala poslal Duckému ďalší list, ktorým zrušil svoj júlový príkaz. V čase od volieb do nástupu novej vlády generálny riaditeľ SPP svoje dielo skazy dokonal.

Koncom roku 1998 vyšlo najavo, že dva dni pred nástupom Dzurindovej vlády nechal Ducký vyplatiť pol milióna mariek českému futbalovému klubu FC Petra Drnovice, údajne za reklamu. Na účet istej súkromnej spoločnosti zas nechal previesť 370 miliónov korún, aby z úrokov hradila činnosť futbalového klubu Slovan Bratislava. Po niekoľkých mesiacoch – a po Duckého násilnej smrti – sa ukázalo, že to zďaleka nebolo to najhoršie.

Na konci septembra 1998 ako generálny riaditeľ podpísal kúpnu zmluvu so spoločnosťou Sezooz Group – tá mala 31. januára 1999 SPP dodať technologické zariadenia za 350 miliónov korún. SPP za ne mal zaplatiť do konca roku 1998. Lenže generálny riaditeľ Ducký hneď po podpise zmluvy vystavil svojmu partnerovi päť zmeniek po 70 miliónov, čiže podpísal celkove zmenky za 350 miliónov. Podľa grafológov sú podpisy na zmenkách naozaj Duckého, ale ako zistili, pri ich podpisovaní bol veľmi rozrušený. Bodaj by nie, veď išlo o podvod. Už 12. novembra 1998 sa SPP a Sezooz Group dohodli, že zmluvu rušia. Lenže Duckého zmenky sa do SPP nevrátili, lebo spoločnosť Sezooz Group ich už 6. októbra 1998 previedla na Union banku. A Union banka tvrdiac, že zmenky nadobudla v dobrej viere, požiadala SPP o ich splatenie. Inými slovami – za to, že Sezooz Group nič pre SPP neurobil, má SPP zaplatiť Union banke 350 miliónov korún. Spor o platnosť či neplatnosť zmeniek sa už dostal pred konečnú inštanciu – Najvyšší súd SR. Treba dodať, že v januári 2001 vyšetrovateľka začala v tejto kauze stíhanie pre trestný čin podvodu. Ján Ducký však podpísal aj druhý, ešte väčší balík zmeniek…

V závere roku 1998 významné české banky, ktoré vlastnili veľký počet akcií petrochemického koncernu Chemapol, predávali svoje balíky akcií na voľnom trhu. Najskôr TV Nova a potom aj denník Právo oznámili, že kupujúci Sezooz Vsetín ich kupuje pre SPP a pre Duckého. Ekonóm Vladimír Tvaroška zaregistroval reakcie hlavných zainteresovaných: „Podľa českej tlače práve Sezooz Holding, Ján Ducký a Radim Masný mali získať dominantný 47-percentný balík akcií Chemapol Group. Hovorkyňa tejto firmy Věra Bečvářová akékoľvek spojenie Duckého so spoločnosťou odmietla.“

Nové vedenie SPP informácie v médiách vzalo na vedomie. Aj v Českej republike rozšírilo informáciu, že Ján Ducký už SPP nezastupuje a že SPP o skupovanie akcií Chemapolu nemá záujem. Pretože sa už na začiatku decembra 1998 objavili správy, že Ducký podpísal aj ďalšie zmenky, vedenie SPP vyzvalo všetkých českých partnerov, banky a ďalšie inštitúcie, aby podniku oznámili všetky zmenky, ktoré evidujú na ťarchu SPP. Vtedy sa im nik neprihlásil. Teraz sa však hlásia aj s obrovskými požiadavkami.

Roman Zubík, šéf Sezooz Group, minulý týždeň viacerým slovenským denníkom povedal, že v posledných týždňoch roku 1998 nakupoval akcie Chemapolu pre SPP: „Ducký nám vtedy dal pokyn na kúpu majoritného podielu, tak sme začali kupovať.“ Transakciu vraj zaručil druhým balíkom zmeniek – Zubík priznal, že niektoré z nich boli bianko zmenky, lebo konečná suma, ktorá na nich bude, sa mala viazať na náklady, ktoré vznikli pri nákupe akcií. Podľa šéfa Sezoozu skupovanie akcií Chemapolu ich stálo 2,3 miliardy českých korún a vraj sa im za ne podarilo získať 53 percent akcií spoločnosti. „Ducký urobil veľmi dobrý obchod, na ktorom mohol niekoľkonásobne zarobiť. Stačilo, aby SPP vyplatil svoje zmenky a prihlásil sa ako nový vlastník Chemapolu,“ povedal pre denník Pravda Roman Zubík.

Vtip je však v tom, že Sezooz nemá žiadny doklad, ktorým by mohol preukázať, že nakupoval akcie pre SPP. Ducký im vraj dával svoje pokyny ústne! Ak vezmeme do úvahy, že išlo o viac ako dve miliardy, písomný príkaz by nebol od veci. A navyše – ak sa v januári 1999 mal naozaj SPP prihlásiť ako nový vlastník Chemapolu, musel by o tom niečo vedieť. Keďže zmenky, ktoré podpísal Ducký, nie sú vedené v účtovníctve podniku a Sezooz a ani Zubík na oficiálne vyhlásenie z decembra 1998, aby sa ozval každý, kto zmenkami SPP disponuje, nereagovali, sotva sa mohol SPP „prihlásiť“ ako nový vlastník Chemapolu.

Navyše minister Ľudovít Černák už v novembri 1998 oficiálne oznámil, že Ducký SPP nezastupuje a ak nakupuje akcie Chemapolu, tak iba z vlastných peňazí. Z čoho je zrejmé, že spoločnosť Sezooz si mohla a mala preveriť, či Duckého príkaz – vydaný v mene SPP – ešte platí. Ak ich totiž nakupovala, tak nie pre SPP, ale pre súkromníka Duckého.

Faktom je, že sa Zubíkovi a s ním spolupracujúcej spoločnosti I. M. C. Burzovní veľký nákup nevydaril, lebo už na konci januára 1999 sa Chemapol dostal do konkurzu. To, čo Sezooz a Burzovní transakciou stratili, by si radi zhojili na úkor SPP. Čím viac sa blíži privatizácia SPP, tým viac narastá rozsah ich požiadaviek.

V júli roku 2000 sa na vedenie SPP obrátila švajčiarska právnická spoločnosť Von Meiss Blum and Partners s tým, že zastupuje klienta, ktorý vlastní 25 platných zmeniek, ktoré podpísal Ján Ducký. Švajčiari predložili návrh na mimosúdne vyrovnanie, pričom od SPP za všetky zmenky požadovali sumu 350 miliónov českých korún. Od leta minulého roku teda nároky držiteľov zmeniek vzrástli prakticky na desaťnásobok. Zjavne predpokladajú, že SPP a slovenská vláda, aby sa vyhli komplikáciám pri rokovaniach s potenciálnym investorom, budú ochotní obetovať miliardy. Ak by im kalkul vyšiel, Duckého zmenky by sa stali najdrašie zaplatenými kusmi papiera v dejinách Slovenska.

Minister Ján Čarnogurský už pred rokom skonštatoval, že ak by Ducký žil, bol by nevyhnutne stíhaný za vystavenie fiktívnych zmeniek v neprospech SPP. Čarnogurský tiež tvrdil, že záujem na Duckého smrti mali predovšetkým majitelia zmeniek. Podľa Občianskeho zákonníka totiž účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, môže od zmluvy odstúpiť. Vzhľadom na to, že Ján Ducký bol zavraždený, od zmluvy sa už odstúpiť nedalo. Redaktorovi, ktorý tlmočil tieto názory šéfovi Sezoozu, R. Zubík povedal: „Neviem, z čoho vychádzal pán Čarnogurský, no je to rovnaký nezmysel, ako keby som ja obvinil vás, že ste zavraždili Ferdinanda v Sarajeve.“

Aj keď sú mnohé okolnosti tohto prípadu nejasné, faktom je, že majitelia druhého balíka zmeniek ani po dvoch rokoch svoj „nespochybniteľný“ nárok na tri miliardy korún neuplatnili pred súdom. Keby si boli istí, že právo je na ich strane, určite by tak už urobili. Ak žiadajú mimosúdne vyrovnanie, tak zrejme preto, lebo pred súdom si platnosť Duckého zmeniek obhájiť netrúfajú.

MARIÁN LEŠKO