Čo môže dať televízia také, čo žiadny muž na svete? Odpoveď znie: argentínsku telenovelu. Čo vám môže dať Slovenská televízia také, čo žiadna iná televízia na svete? Odpoveď na túto otázku by asi nebola až taká vtipná, preto si ju tvorcovia Gala-Gala o STV radšej ani nepoložili. Štátoprávne priania, ktoré pri príležitosti 45. výročia STV odzneli, sa či už v záujme politickej nekonfliktnosti, či v duchu postsocialistického realizmu - obmedzili iba na to, aby naša Slovenská televízia bola aj naďalej slovenskou. Žiadalo sa dodať, aby podľa možnosti zostala aspoň televíziou. A úspechom bude vlastne aj to, ak bude. Politici a iné celebrity imitovaní našimi poprednými zabávačmi (Rasťo Piško by si už mohol do svojej stálej ponuky zaradiť aj aktuálnejšieho politika, nielen toho, ktorého veľmo srdco bolelo) prisľúbili, že aj naďalej budú svojimi škandálmi zvyšovať jej sledovanosť. V tom „Ať Gott žehná Slovenské televizi“.

Nebite nás

Kým v podobných galashow Markízy znie obyčajne jediný refrén „Sme najlepší“, slávnostný program STV mal mierne defetistický nádych. Nebite nás, robíme, čo môžeme. Nemôžeme byť lepší, ako celá spoločnosť, ako naše malé veľké Slovensko. Potlesk bol pre istotu urobený zostrihom potleskov, divácka anketa bola tiež naaranžovaná ako reklama na prací prášok. Neformálnym vizuálom Markízy sú krásne ženy, STV sa prezentovala paródiou na starnúcich manželov, ktorým už nezostáva nič iné, ako prežívať svoje vrcholy s televíziou.

STV neprejavila pri komponovaní programu prehnanú mieru urazenej pýchy. Bez problémov zahrnula do zoznamu účinkujúcich aj zabávačov, ktorí sa v poslednom čase prezentujú skôr u konkurencie. Je pravda, že ak by sme boli priveľmi úzkostliví, nebolo by čo prezentovať. Aj tak musela byť príprava podobného programu pre televíznych dramaturgov niekoľkomesačnou nočnou morou podobnej tej, o akej hovoril Boris Filan v súvislosti s každoročnou prípravou Silvestra.

Nechýbal ani Rex

Tvorcov scenára treba pochváliť aspoň za to, že prejavili aspoň aký-taký odstup od všezahŕňajúceho a miestami na verejnoprávnu televíziu prekvapujúco šteklivému programu. Elán, Zdena Studenková či Peter Nagy sa hodia všade. Ani na paródiu na medzinárodnú hviezdu sa nezabudlo. Treba povedať, že milé štekanie psa zo seriálu Komisár Rex nebolo o nič menej duchaplné, ako niektoré preslovy hviezd. A daňových poplatníkov to stálo o dosť menej.

Použiteľná minulosť

Boris Filan v klasickej úlohe Gala moderátora si musel pospomínať na všetko od svojich afrických zážitkov až po vtipy bežne kolujúce v sieti e-mailov - aby akými-takými rečníckymi mostíkmi poprepájal všetky tie rôznorodé čísla. V sebaobrannom reflexe naznačil, že scéna na torte sa môže páčiť len tým, ktorí nemajú vkus. Ťažko odhadnúť, či scénickému výtvarníkovi Jurajovi Fábrymu išlo o postmodernú recesiu alebo o snahu „neodbočiť od toho správneho smeru, ktorý podporuje väčšina obyvateľov.“

Na rozdiel od mladých komerčných televízií sa mohol narodeninový program STV odvolávať na spoločnú databázu diváckych spomienok. Početné ukážky z dramatických a niektorých zábavných programov pripomenuli našu „použiteľnú minulosť“. Priveľmi pestrý zostrih však len výnimočne prinášal do programu oslobodzujúci vtip. Kúzelnícka palička zamávala až nakoniec.

No, ale ako bolo povedané, sú tí, ktorí televíziu robia a tí, ktorí ju kritizujú. Tým druhým dochádza všetko trochu neskôr, ako tej korytnačke z Filanovho vtipu. Ale aj tak ich máme radi. Myslím kritikov. A vlastne aj televíziu máme radi. Všetci sa máme radi.