„Toto vedenie by už ani nemalo byť. Majú ho zakopať pod zem, pretože sa tu budú stavať rodinné domy,“ ukazuje drôty vysokého napätia Hodulík. Keď podíde k trafostanici, pozerá na miesta, kde bol Igor zakliesnený.

Ten si tieto končiny obľúbil. Miestni ho nevideli radi, všetci zhodne tvrdia, že Igor bol dieťa ulice. Ani tri výstrahy, ktoré na stĺpe visia, ho neodradili od šialeného nápadu. Pred obedom sa vyštveral po dvanástich šikmých oceľových rebrách a sadol si priamo k ústiu vysokého napätia.

„Počuli sme zvuky, ako keď zasiahne prúd, a tiež škvrčanie. Keď som sa pozrel na stĺp, videl som iskrenie a dym. Myslel som si, že tam niečo horí,“ opisuje situáciu robotník z blízkej stavby.

„Hneď som volal do elektrárne, pretože tam pracujem, to číslo viem naspamäť. Ale v tom okamihu som si nemohol hneď spomenúť. Okamžite prišla polícia, sanitka a požiarnici. Keď ho sňali dolu, zistili, že je mŕtvy. Mal popálené ruky, kolená a vraj aj hlavu. Naložili ho rovno do pohrebného voza,“ hovorí Hodulík. „Drôtov sa ani nemusel dotknúť, pretože elektrický oblúk môže zasiahnuť podľa vlhkosti vzduchu aj vo vzdialenosti 15 – 20 centimetrov. Ale dvanásťročný chlapec by predsa mal vedieť, čo mu na elektrickom stĺpe hrozí!“ varuje Jozef. (ger)