Ženy v severoafganskom meste Chodža Bahúddin sú najnápadnejšie svojou neprítomnosťou. Všetky žiadosti západných novinárok o rozhovor s nimi boli slušne odmietnuté. Tamojšie ženy sa vraj nechcú s cudzinkami rozprávať.
Fahima Morodiová je výnimkou. Má asi 30 rokov a je vedúcou jediného ženského centra v tejto provincii. Centrum, založené francúzskou humanitárnou organizáciou ACTIT, je zase jediným miestom v meste, kde ženy smú okrem svojej domácnosti pracovať.
Centrum, obohnané vysokými múrmi, leží na okraji mesta. Na veľké prekvapenie novinárok žiadna žena vo vnútri areálu nenosí burku, tradičný odev zahaľujúci ženy od hlavy až po päty, ale len šatku.
Fahima víta západné novinárky plynulou ruštinou. Tesne pred rozpadom Sovietskeho zväzu totiž vyštudovala ekonómiu na univerzite v Moldavsku. Tam stretla aj svojho muža, tiež afganského študenta. Jej rodina bola natoľko liberálna, že jej dovolila vydať sa za muža podľa vlastnej voľby, čo je absolútne neobvyklé. Po 15 rokoch manželstva majú sedem detí – je to priemerný počet vo väčšine afganských rodín. Ďalšie dieťa by už Fahima nechcela, ale nemôže s tým nič spraviť. Antikoncepcia v Afganistane neexistuje.
Kým sa Fahima rozpráva s hosťami, v zadnej miestnosti šije niekoľko žien na starodávnych drevených šijacích strojoch. Takmer všetky sú vdovy, mužov im zabil Taliban. Tu nachádzajú jedinú príležitosť ako uživiť deti. Za ušitie piatich šiat denne dostane každá päť kíl pšenice. Fahima však verí, že centrum im dáva viac – vzdelanie, ktoré by inde nezískali.
Len 15 percent afganských žien je gramotných. Vzdelávať sa mohli vždy len dievčatá z privilegovaných vrstiev, ktoré akceptovali životný štýl Západu.
Soraja Mochtarová učí vdovy za múrmi centra dve hodiny denne arabské písmo z veľkej ošúchanej učebnice. Soraja sa vyjadruje síce jemne, ale jej názory sú pevné. Taliban robí chybu, keď zakazuje ženám vzdelanie. Islam to dovoľuje a ženy to potrebujú, aby mohli učiť svoje deti. Čítanie a písanie však nie je to jediné, čo sa tu ženy učia.
Popoludní prichádza učiteľka Fawzia, ktorá vyučuje zdravie a hygienu. Ukazuje ženám, ako udržať potraviny čisté, ako ich chrániť pred hmyzom, ako rozoznať detské choroby.
Každé štvrté dieťa v Afganistane zomrie skôr, ako oslávi piate narodeniny.
Na otázku, či je život ženy pod vládou Severnej aliancie lepší než pod vládou Talibanu – Fahima totiž zažila obe vlády, hoci z Kábulu utiekla krátko po tom, ako sa Taliban ujal moci – mlčí a dlho premýšľa.
„Nenávidím Taliban,“ vraví. „Nenávidím to, čo urobil mojej krajine.“
Nenávidí tiež burku, ktorú musia nosiť všetky ženy aj v tomto meste ovládanom Severnou alianciou vždy, keď vyjdú von z domu.
„V deň, keď sa vrátim do Kábulu, zahodím burku a budem oslavovať,“ vraví.
Na jej slovách sa smejú aj ostatné ženy.
Väčšina z nich je z vidieka na severe. Ich manželia trvajú na tom, aby burku nosili. Inak vraj padne hanba na celú rodinu.
Fahima prikyvuje. Jej najstaršia dcéra má 14 rokov. Tento rok sa oficiálne stane dospelou, to znamená, že bude musieť chodiť úplne zahalená. Nenávidí to, hovorí Fahima. Podľa nej je veľmi zlé takto otriasť detskou slobodou. Jej dcéra už dostala dokonca niekoľko ponúk na sobáš od miestnych rodín. Ale Fahima chce, aby ešte počkala. Dúfa, že aj ona by mohla získať univerzitné vzdelanie. To však závisí aj od toho, ako sa bude vyvíjať situácia v krajine.
Ak bude Taliban porazený, možno sa ženy budú môcť opäť vzdelávať a pracovať – aspoň vo veľkých mestách.
Je päť hodín popoludní. Šijacie stroje náhle zmĺknu. Je čas ísť domov, pripraviť jedlo pre rodinu. Fahima, Soraja a Fawzia si obliekajú burky a kráčajú k bráne. Tesne predtým, než ich tváre zmiznú, sa ešte usmejú. Ženy plné života sa zmenia na mlčiace tiene. (tasr)
