Na tento film by ste v skutočnosti potrebovali aspoň tri páry očí. Inak vám ujde polovica bleskových nájazdov, krkolomných loopingov kamery a kostýmových prehliadok, ktoré sa mihajú v polsekundových intervaloch. Prípadne úvodný mikrovýstup Kylie Minoguovej ako absintovej víly.

Ste v Paríži Belle Epoque, keď sa v Moulin Rouge spíjal Toulouse-Lautrec, slečny pri kankáne jačali a neďaleko odtiaľ Dáma s kaméliami kašľala krv. Tento Paríž je štylizovaný ako Disneyho rozprávka, zlepená s inými rozprávkami a zrekonštruovaná niekde v Kalifornii ako úžasný zábavný park. A tým vlastne bol aj sám Moulin Rouge - len tie dnešné možnosti mu chýbali.

Pokiaľ ide o nejaké myšlienky, na tie by vám beztak nezostal čas. Tentoraz máte len otvoriť oči a ústa a zostať tak až do konca. Režisér, Austrálčan Baz Luhrman nazval film „červenokobercovým“ - a to bezpochyby je.

Príbeh predajnej slečny z Moulin Rouge, chudobného spisovateľa a zlého vojvodu, ktorý im zabráni v láske, a ona ako v opere romanticky zomrie na suchoty, vlastne ani žiadnym príbehom nie je. Je to len žiarivá mozaika poskladaná z farebných sklíčok ležiacich na skladisku dejín filmu, hudby, popkultúry a jej mytológie. Tieto úlomky našich kultúrnych dejín berie Luhrman čiastočne s ironickým úsmevom, čiastočne s dojatím. No hlavne z nich vyrobil hyperohňostroj pohybu, zvukov a svetiel, šou, v ktorej ožívajú zdanlivo mŕtve a ešte mŕtvejšie štýly a módy. Poctu hollywoodskej muzikálovej klasike značky Metro-Goldwyn Mayer, nenávratne stratenej v časoch MTV.

Vo svojom filme Rómeo a Júlia z roku 1996 Baz Luhrman skonvertoval Shakespeara na posolstvo príťažlivé pre globalizovanú kultúru mládeže deväťdesiatych rokov. V Moulin Rouge vystupuje ešte o stupienok ďalej: jeho tanec na sopke rozprávkovej Belle Epoque, Krásnych Čias, je vedome postmoderný. Luhrman tancuje na ikonách šoubiznisu rýchlejšie než všetci ostatní: môžete to brať aj ako znak doby chorej na encyklopedickú nenásytnosť.

Je zrejmé, že režisér - snáď ešte spolu s manželkou Catherine Martinovou, ktorá vládla výprave a kostýmom - vystupuje ako absolútny diktátor, ktorému sa musia podriadiť aj hviezdy ako Nicole Kidmanová a bez reptania sa zmeniť na Snehulienku z čistého ľadu a trošky umelej krvi. Svoju rolu Luhrman spochybní - sám sa vo filme so satirickým odstupom predvedie ako dirigent a klania sa obecenstvu pred oponou.

Tak ako mnoho muzikálov zlatej éry nemalo vlastnú hudbu, aj Moulin Rouge je postavený na kolektívnej hudobnej pamäti publika. Herci tu intonujú evergeeny od Madonny po Nirvanu. Účinok je skvelý: presadené takýmto šialeným manévrom do kostýmového prostredia získajú obohrané melódie nečakané čaro. Nečudo, že zo soundtracku, zmesi nanovo preleštených starých hitov Eltona Johna, Police a Beatles, sa stal novodobý hymnus lásky a v Amerike sa ho predali milióny. Tu sa mu ostatne darí lepšie než samotnému filmu.

Možno je to dané tým, že celý tento blýskavý zázrak predsa len dopláca na niektoré konštrukčné chyby. Moulin Rouge je veľkolepou rozprávkou, ktorá ku koncu podľahne pokušeniu stať sa opernou melodrámou. Až taký široký špagát sa ani Luhrmanovi nemôže vydariť.

Klišé chudobného mladíka a na smrť chorej tanečnice Moulin Rouge však zosilnil na najväčšiu možnú intenzitu túžob a citov, ktoré divákov v masovom počte do kina skôr či neskôr privlečú. Postmoderná éra vie recyklovať. Kópie, kópie kópií a ich kombinácia žiaria tak, ako sa to originálu ani nesnívalo. Majú na to napokon aj neporovnateľne viac možností.

Baz Luhrman sa virtuózne a bez zábran chopil všetkých zbraní, ktoré Hollywood kedysi tak dokonale ovládal. Odvaha na iróniu a gýč zároveň bola odmenená tým, že Moulin Rouge je bezpochyby najlepším hollywoodskym produktom roka.