FOTO ČTK/AP – EDUARDO VERDUGO

Už to vie aj predseda vlády – v krajinke vládne nie on či Ivan Mikloš s pani Brigitou alebo prezident. Hlavou krajinky je blbá nálada. A premiér tiež vie, že svoj diel na tom má aj on – asi toho sľúbil priveľa a dnes sa mu to začína sčítavať. Hlúpe je, že sľubovali a neplnili mnohí – na blbej nálade krajiny a premiéra to nič nemení. Darmo to zvonku vidieť inak – ako hovorí J. Rupnik, slovenský príbeh od roku 1998 nie je len o nesplnených dvojnásobných platoch, ale aj o malom stredoeurópskom zázraku a dobehnutí susedov. Je to možno nespravodlivé – ale z odstupu aj potešujúce. Mlyny totiž dobehnú každého, nech ide akýmkoľvek smerom či Smerom.

Slovensko starne (dokonca aj my, štyridsiatnici), je nás však o 105-tisíc viac ako pred desiatimi rokmi, žien je viac ako mužov (to my ženatí hovoríme denne), veriacich pribúda (od roku 1991 pribudli aj dvaja prezidenti) a Maďarov je menej ako pred desiatimi rokmi (kto by tomu veril – niečo by s tým mala manželka pána Belousova robiť, lebo stratí program). Dokonca aj Rómov je menej, ako si myslia Nerómovia, Eskimákov a Siouxov je menej ako v Čechách aj pri známom pomere 2:1. Na jesennej konferencii Quo vadis, Slovensko? bolo predstaviteľov elity menej ako fanúšikov na ligovom zápase Interu. Židov je len 218. A pritom za všetko môže jeden človek.

Svet sa začína nudiť – ani problémy nášho pána prezidenta už nie sú také žeravé, lebo to len novinári si vymysleli, že hlava štátu zasa niečo v zahraničí tresla (nemôže chodiť von s nejakým dospelákom?), ruský dlh sa možno bude deblokovať v hotovosti (lebo radšej 20-percentný vrabec v Mikiho hrsti ako 100-percentný holub na Starého streche, to dá rozum), Usáma bin Ládin je dobre zalezený niekde v jaskyni a do zimy v Afganistane sa toho už asi veľa neudeje, z čoho majú traumu najmä médiá. Kto sa teraz pošmykne, má jednoducho smolu. (rk)