Otázka viery a národnosti je taká existenciálna, že splniť si občiansku povinnosť a odpovedať na ňu jednoducho, sa dá vlastne len dvoma spôsobmi.

Prvý je ten, že ihneď odpoviem zo zvyku podľa toho, za koho sa považujem.

Druhý, že po krátkom premýšľaní odpoviem podľa toho, za koho by som sa považovať chcel.

Štatistika nerozoznáva motívy odpovedí, len víťazne vyhlási čísla, ktoré sa v tom okamihu stávajú faktami.

V Čechách napríklad za posledných desať rokov výrazne pribudlo neveriacich na úkor veriacich, a Čechov na úkor menšín, najmä slovenskej. Výsledky sčítania českého ľudu sú však asi skôr vyjadrením toho, čím ľud ešte len chce byť, než toho, čím už naozaj je. Vyzerá to tak, že tamojšia spoločnosť si chce po krátkom premýšľaní definitívne zjednodušiť život a zbaviť sa náboženských a etnických sporov.

A slovenská? Zdá sa, že ani po krátkom premýšľaní si nič zjednodušovať nechce.

Výrazné pribúdanie katolíkov, ktoré môže byť vyjadrením vôle pridať sa k väčšine, potešilo biskupa Baláža a iste aj Františka Mikloška. O to väčší nepokoj však môže vyvolať u tých, ktorí nechcú byť katolíkmi ani po krátkom premýšľaní.

Keby si naša spoločnosť želala zjednodušiť život ako česká, muselo by aj u nás pribúdať Slovákov na úkor menšín. To sa však nedeje. Trochu síce ubudlo Maďarov, ale dokonca ani Duray netvrdí, že je to preto, lebo sa po krátkom premýšľaní pridali k slovenskej väčšine.

Táto špecifická slovenská kombinácia náboženského konformizmu a menšinovej tvrdohlavosti môže byť odkazom nielen Slovensku. V európskych očiach totiž vyzerá prihlásenie sa k viere naopak ako tvrdohlavosť, k menšine zasa ako konformizmus.

Slovenskí občania teda odpovedali na ťažké existenciálne otázky o náboženstve a národnosti jednoducho, ale ich štatistický súčet nám všetkým dal najavo, že spoločnosť je na vlastné želanie podstatne zložitejšia a chce takou zostať. A to je na nej sympatické.

MARTIN M. ŠIMEČKA