píšeme na tejto strane, funguje Trafó ako priestor pre súčasný tanec. Predtým však ešte musel maďarských tanečníkov presvedčiť, že môžu byť profesionálmi.
Ako sa zo študenta ekonómie stal tanečný principál?
V čase, keď som študoval, nebol až taký intenzívny študijný život. Tak som hral futbal, neskôr sa pridala dobrovoľnícka práca v kultúrnom klube. Okúzlila ma pantomíma, maďarský súbor Corpus. Začal som s nimi pracovať, organizovať festivaly, pritiahol som do Maďarska novú muziku aj divadlá. Od roku 1985 viedol som rockový klub pre 2500 ľudí Petöfi Hall. Nemal som však žiadny rozpočet. Otvoril som teda scénu pre divadelné produkcie počas pracovných dní.
Kedy prišiel na rad tanec?
Oslovili ma hudobníci a pýtali sa: Spravil by si aj súčasné tanečné predstavenie? Pozval som tanečnicu Jošiko Chuma - a prišiel šok. Na toto úplne neznáme tanečné predstavenie prišlo vyše 500 ľudí vrátane šéfov slávnych regionálnych divadiel. Pustil som sa do propagácie, ktorá ostala mojím veľkým záujmom: experimentovať, z ničoho urobiť publikum.
Začali ste oslovovať médiá?
V tom čase nikto nechcel písať o tom, čo robím. Vyrábal som teda plagáty, na ktorých boli vytlačené články o predstavení. Po nociach som ich vešal po meste. Dôležité bolo aj to, že som hovoril po anglicky a ako ekonóm som mal iné videnie.
Išlo hneď všetko tak jednoducho?
Raz sme mali v Petöfi Hall festival, minuli sme obrovské peniaze. Publikum neprišlo - a moji kolegovia zhodnotili ten prepadák slovami, že publikum ešte nedozrelo. Ja som však hovoril, publikum je vyzreté dosť, len program bol zle urobený, tvoril sa narýchlo a nebol čas dostať informáciu medzi ľudí.
A čo vzťahy s tanečníkmi?
Ako plynuli roky, bolo čoraz jasnejšie, že priepasť kvality medzi maďarskými a zahraničnými skupinami sa zväčšovala. Moje publikum rástlo, ale vždy keď som prezentoval maďarské skupiny, bola to tragédia. Mali zastaraný repertoár, zlú techniku, začali opúšťať Maďarsko. Cítil som, že musím niečo urobiť. Zistil som, že nie je dobré tanečníkom pravidelne poskytovať priestor, lebo ich energia sa potom nikdy nenaakumuluje na podniknutie veľkého kroku. Uzavrel som teda Petöfi Hall pre maďarské skupiny.
Nebol to riskantný krok?
Ľudia sa naštvali a začali hľadať iný priestor. A táto para, ten ich hnev, nakoniec viedol k založeniu tanečného divadla MU. Až keď si v núdzi, začneš spolupracovať.
Ako ste sa od Petöfi Hall dostali k Trafó?
Samozrejme, že nie je príjemné čeliť hnevu a útokom. Tak som zase začal premýšľať, že skupiny potrebujú priestor, kde by mohli trénovať a skúšať. V roku 1991 som založil nadáciu s ideou vybudovať zázemie pre tanečníkov. Pomohlo, že som už predtým veľa cestoval, vedel som porovnávať a hovoril som jazykom donorov. Trafó sme otvárali v roku 1998.
Podľa vás sú teda maďarskí diváci na súčasný tanec zrelí?
Je nutné publikum stále vychovávať. Jedna generácia teraz práve opúšťa hľadisko Trafó. Majú tridsať, potrebujú zarábať pre rodiny - a preto musíme kontaktovať novú vrstvu spoločnosti. Tentoraz to bude zložitejšie. U spomínanej generácii to bolo ľahšie - ponúkal som im novú estetiku, dovtedy skryté svety a tiež nebolo veľa konkurencie.
Načo je spoločnosti súčasný tanec?
Súčasný tanec plní pre kultúru podobnú úlohu ako pre priemysel veda. Nie je to nič viac a nič menej ako kuchyňa, kde sa toho nedá veľa aj naservírovať - ale bez kuchyne nemôže existovať reštaurácia. Aj mikrovlnnú rúru vynašli v NASA pre kozmické lety a neskôr zistili, že ju možno využiť v každodennom živote. Veci, ktoré povstali zo súčasného tanca, sa stávajú klasikou. Súčasný tanec kultúru inovuje.
A publikum?
To stále potrebuje nové znaky. Ďalším argumentom je, že ak chceme do mesta pritiahnuť kvalitných ľudí, rozhoduje aj to, či je v meste obchodný dom, knižnica, divadlo. Zvyčajne tí najkvalitnejší manažéri sú otvorení súčasnému umeniu, lebo aj oni myslia abstraktne. Aj v Bratislave máte veľké investície. A vaši politici robia rozpočtové rozhodnutia, ktoré formujú imidž Bratislavy o desať, dvadsať rokov.
Nie je súčasný tanec len zábavkou pre skupinku nadšencov?
Vzdelávanie potrebuje kreatívne prostredie. Škola nestačí. Tradičné formy umenia slúžia publiku, ponúkajú to, čo publikum chce, ale keď sa vyberiete na súčasné umenie, neviete, čo dostanete. Stávate sa však objaviteľom.
Súhlasíte s tým, že súčasné umenie je snobskou kultúrou?
Áno. Ale je to dôležitý spoločenský element, lebo posúva dopredu.
Autor: ZUZANA V. OČENÁŠOVÁ Budapešť - Bratislava
