Z jednej z miestností bývalej elektrárne Trafó je tanečné štúdio. FOTO - WORKSHOP FOUNDATION
Už ôsmykrát sa Bratislava chystá na každoročnú oslavu tanca. Aj tento rok sa budú v divadlách Aréna, Stoka a A4 - Nultý priestor hýbať a rozprávať tanečníci z dvoch kontinentov počas festivalu Bratislava v pohybe. Keď festivalový ruch pominie, slovenskí a zahraniční účastníci sa vrátia domov čeliť každodenným problémom.
Byť tanečníkom je totiž luxus. Nestačí tichý kút, do ktorého sa utiahneš s husľami či ceruzkou. Občasné pokusy začiatočníkov trénovať doma sa končia rozbitou lampou a kolenom. Byť tanečníkom, vyžaduje priestor. Majiteľ priestoru si však dobre rozmyslí, či ho prenajme ako kanceláriu zarábajúcej firme alebo ako tanečné štúdio. Kam majú tanečníci ísť? Jedným riešením je uveriť vo svoju výnimočnosť a upadnúť do sebaľútosti. Iným je spolupráca so štátnou inštitúciou. Alebo sa dá vytvoriť spolok, vziať kalkulačku a vyraziť na prieskum periférie. Práve to sa stalo, hneď niekoľkokrát, v Budapešti.
Vstup voľný, s dekou
Na betónovom mostíku spájajúcom dve výrobné haly kedysi frčali vozíky naplnené kovovými polotovarmi. Dnes je tam ticho, z puklín v betóne rastie tráva. Na mostíku sedí skupina ľudí a pije kávu. Spomedzi nich vystúpi chlap so šedivejúcou hrivou a povie: "Som Gábor Goda. Vítam vás v divadle Artus."
"Zbankrotované továrne predstavujú pre divadlá dostatočne veľký, ešte nezabratý priestor," hovorí manažérka divadla Anikó Ráczová. V starej fabrike funguje na jednom poschodí divadlo a galéria, na druhom pracuje desať maliarov v experimentálnom laboratóriu. Tanečno-divadelný súbor Artus má na nezávislosť svoj vlastný náhľad: z princípu hrá zadarmo. Ministerstvo pre kultúrne dedičstvo divadlu platí prevádzkové náklady, peniaze na jednotlivé projekty získavajú cez grantové súťaže, väčšinou od Národného kultúrneho fondu. Svoju samostatnosť od štátu si divadlo zachováva tým, že nedostáva paušál, ale o peniaze na každé nové predstavenie sa musí uchádzať.
Za to, že z grantov uživí svojich hercov na plný úväzok, však Artus nevďačí štátu, ale osvietenému obchodníkovi. Najzásadnejšia položka rozpočtu, prenájom priestoru, odpadá. Vlastník starej fabriky im ho dal k dispozícii zadarmo, lebo vie, že peniaze mu neutekajú. Dohodu s divadlom berie ako dlhodobú investíciu. Tanečníci obývajú priestor, pomaly ho zveľaďujú a menia na použiteľný. Princíp predstavení zadarmo predsa celkom neladí s investíciou do kúrenia - hráva sa len od apríla do júna a od septembra do novembra.
V hlbokom javisku práve beží generálka. Hrá sa Muž, ktorý spadol zo strechy. Tanečníci v teplákoch sústredene prechádzajú obrazmi. "Za celý tento priestor platíme toľko, ako za prenájom menšieho bytu," šepká Anikó Ráczová usadená v hľadisku. Divadlo nemá kúrenie, ale má svoje publikum.
Strašne vysoký strop
Millenium House je honosný názov pre bývalú továreň na ťažké stroje. Založil ju v roku 1884 švajčiarsky imigrant Abrahám Ganz uprostred časti mesta Buda. Po rokoch chátrania do nej štát prostredníctvom ministerstva telekomunikácií vložil milióny forintov. Vznikol reprezentatívny komplex galérií, dvoch divadiel, amfiteátra a architektonicky prepracovaného parku.
Obrovské priestory luxusne zrekonštruovaných výrobných hál budia dojem prázdnoty. Aj väčšia skupina návštevníkov sa v nich jednoducho stratí. Hlasy sa ozývajú skoro ako v katedrále.
Divadlo sa prenajíma komerčným televíziám - komplex totiž musí uživiť 50 zamestnancov a čatu technikov. Tútori Millenium House hrdo hlásajú, že z bývalej fabriky sa stane centrum súčasných foriem umenia. Prechádzka halami našincovi skôr pripomenie kultúrnu ustanovizeň Istropolis, novostavbu SND a úvahy o stredoeurópskom strachu z veľkých rozmerov.
Pôvaby periférie
Na druhom konci mesta, v bývalej priemyselnej štvrti, kam chodil autobus donedávna len raz za desať minút, stojí vrak továrne na odevy. Jej kotolňa slúži ako pracovný priestor a divadlo voľného zoskupenia tanečníkov nazývaného L1. Sedem umelcov si svojich návštevníkov priváža na prvé poschodie od vstupnej brány priemyselným výťahom. Kedysi zdvíhal do výrobných hál súčiastky. Teraz oceľové monštrum so škripotom zdvíha háklivých hostí pohybových performance.
Návštevníci prechádzajú divadelným priestorom bez okien, kde práve prebieha generálka - na javisku sa hýbu ohňovzdorné postavy v bielych vatových oblekoch. Vo vedľajšom štúdiu je pristavená pre divákov lavička. V objekte je ešte menšie štúdio pre komorné produkcie s vankúšmi na sedenie.
Päť žien a dvaja muži sa nestretli pre ideály, ale z núdze. Päť indivíduí sa dohodlo na spoločnom postupe, keď zistili, že ako osamelí jazdci nikdy nezískajú to, čo potrebujú - vlastný priestor. Rozprávať sa začali v roku 1998. V máji 2001 podpísali zmluvu o prenájme s majiteľom starej výrobnej haly. Nazývajú ho osvieteným obchodníkom, ktorý si premyslel, že nechať nadšencov zrekonštruovať a zobytniť priestor, ktorý už dávno odpísal, je preňho rozumným ťahom. V decembri oslavovali otvorenie. Dnes pripravujú tretí ročník svojho domáceho festivalu a zamestnali sekretárku.
Nakoniec prišlo aj na ideály: občas ponúknu priestor ľuďom, ktorí už majú potenciál, ale ešte žiadne prostriedky. "Až keď sme priestor dostali, zistili sme, čo to znamená. Pocítili sme, že zo spojenia nám plynú záväzky, ale aj sila," hovorí choreografka Réka Szabóová. "Súčasťou hry je aj veľmi ťažké rozhodnutie, keď získam nejaké peniaze na svoj projekt, nestrovím ich len na vlastnú tvorbu, ale aj na praktickú údržbu môjho pracovného priestoru," dodáva.
Cez deň priemyselná štvrť lomozí remeselnými dielňami, veľkoskladmi a výrobnými halami. "Nie je to zlá pozícia takto na periférii, veď aj my vlastne robíme okrajovú robotu," usmieva sa tanečník a choreograf Gyula Berger vo svojom priestrannom štúdiu s výhľadom na burinou zarastené steny protiľahlej haly.
Autor: ZUZANA V. OČENÁŠOVÁ Budapešť - Bratislava
