Z kamenného výrazu na tvári a z očí, ukrytých za čiernymi okuliarmi, sa o INGRID TIMKOVEJ veľa nedozviete. Na hocikoho nezapôsobí priateľsky ani v súkromí. Takúto cestu si zvolila sama, a pri stretnutí s ňou to cítiť. Niežeby bola odmeraná, ale keď vám niečo rozpráva, akoby samu seba vyrušovala v premýšľaní. Rozhovor s ňou je zložitý. Je totiž málo vecí, ktoré chce pomenovať nahlas. Akoby stále kládla iba otázku - je život divadlo, alebo je to naopak? Hádam aj preto si tento rozhovor pred jeho zverejnením najprv nahlas, vážne zahrala. Tam, kde jej v ňom chýbal smiech, si ho pripísala. Pravdepodobne chcela mať istotu, že ľudia si o nej prečítajú to, čo je podstatné. A sami si odpovedia na otázku, či sa im na javisku pravdivo otvára.
Je to len zdanie, že sa na verejnosti o vás veľa nehovorí?
"Neviem, koľko sa o mne hovorí. Možno sa zdám byť menej na očiach, lebo sa neobjavujem v smotánkach alebo na recepciách. Priznávam, nechodievam do spoločnosti skoro vôbec, s výnimkou niektorých divadelných akcií. S mojou ústretovosťou to však nemá nič spoločné. Ľudí by hádam mohlo viac zaujímať to, čo robím v divadle a vo filme, a nie moje súkromie."
Je to len zdanie, že sa na verejnosti o vás veľa nehovorí?
Neviem, koľko sa o mne hovorí. Možno sa zdám byť menej na očiach, lebo sa neobjavujem v smotánkach alebo na recepciách. Priznávam, nechodievam do spoločnosti skoro vôbec, s výnimkou niektorých divadelných akcií. S mojou ústretovosťou to však nemá nič spoločné. Ľudí by hádam mohlo viac zaujímať to, čo robím v divadle a vo filme, a nie moje súkromie.
Prečo si ho tak strážite?
Lebo súkromie je len moje.
Ste samotárka?
Nie! Myslím si, že ľudia, s ktorými sa stretávam, by to o mne vôbec nepovedali.
Prejavuje sa vaša povaha aj na javisku?
Že by som kvôli svojej povahe hrala v divadle niečo extra, to nie, veď to je kolektívna práca. Možno sa to trochu viac prejavuje teraz, keď hrám v monodráme. (Smiech.) Ale aj tam mám vlastne spoločníka - režiséra.
Monodrámu Villa Lola vám vraj spisovateľ a režisér Silvester Lavrík napísal priamo na telo. V čom sa odlišuje od iných úloh, ktoré ste stvárnili?
V tom, že je to monodráma. Hrám sama, a to je na tom podstatné. Po premiére som si povedala, že si dobre rozmyslím, či ešte niekedy niečo podobné budem robiť. Kým to človek neskúsi, nevie, aké to môže byť náročné. Až teraz som si uvedomila, aké je dobré, keď človej nie je na javisku sám.
Ako ste zistili, že vám na javisku chýba partner?
Ako? Išla som na premiéru a zrazu mi to došlo: preboha, veď okrem mňa tam nikto nebude. Na skúškach som nad tým vôbec neuvažovala, lebo tam sedel režisér, s ktorým sme veľa debatovali.
Je vaša spolupráca s režisérmi vždy rovnocenná?
Chcela by som, aby bola rovnocenná, ale vždy to tak nie je. Ako herečka mávam niekedy pocit, že sa musím prispôsobiť viac, ako je to nutné.
Vadí vám, keď s vami režiséri "manipulujú"?
Je to individuálne.
Aké úlohy máte rada?
Často sa ma na to pýtajú, ale ja nemám vysnívané roly. V každej sa snažím nájsť niečo zaujímavé. Aj pre mňa, aj pre diváka.
Beriete svoje povolanie čisto pragmaticky?
To zase nie. Mám ho rada. Ale ako herečka existujem len na javisku. Po predstavení svoje úlohy nedožívam, a ani sa z nich nepotrebujem celé hodiny dostávať do normálneho stavu.
Nestáva sa vám, že to, o čom v divadle hráte, sa vám v nejakej podobe vynorí v súkromí?
Stáva, ale častejšie to platí v opačnom garde.
Ste taká neprístupná, ako sa zdáte?
A vám sa taká zdám? Ani vy sa predsa nesmejete vždy. Tí, ktorí ma poznajú, vedia. A tým, ktorí nevedia, nebudem vysvetľovať, že je to inak, ako sa im zdá.
Mali ste niekedy pocit, že vám niekto ublížil?
Nie. Život prináša všelijaké situácie. A bola by veľká nuda, keby bolo vždy všetko dobré, príjemné, nekonfliktné.
Robíte zo seba záhadnú bytosť. Myslíte si, že vás preto okolie vníma výnimočne?
To hovoríte vy! Neviem, ako ma okolie vníma, ale ja sama sa nepovažujem ani za záhadnú, ani výnimočnú.
Máte zábrany o sebe hovoriť?
Nie. Ale zase nehovorím o sebe s každým. Veď by to bolo hádam aj smiešne.
Nie je potrebné hovoriť o svojom súkromí, keď sa chce človek zviditeľniť?
Nech sa každý zviditeľňuje, ako chce. Ja sa o to snažím svojou prácou.
A ako vychádzate s kolegyňami v divadle?
Máme veľmi korektné vzťahy. Práve v spomínanej monodráme sa hlavná postava pýta, či žena vôbec môže mať priateľku. Moja kolegyňa Michaela Čobejová je zároveň aj mojou priateľkou, spája nás okrem iného aj to, že bývame v jednej štvrti a veľmi často sa stretávame.
Je v hereckej brandži viac rivality než priateľstva?
Najlepších priateľov mám mimo hereckej brandže, a nie je ich veľa. Považujem pre seba za výhodu, že sa nedívam na vzťahy v divadle ako na konkurenčné. Ale nemyslím si, že by tam boli nejaké veľké priateľstvá.
Nikdy ste nerozmýšľali o tom, že by ste robili niečo iné?
Samozrejme, na strednej škole som každý polrok uvažovala o niečom inom. To, že som sa dostala na herectvo, bola skôr náhoda. Robila som síce ochotnícke divadlo, ale inak som o tom nič nevedela. Odkedy však hrám, neuvažujem nad ničím iným. Neviem ani nič iné robiť, dokonca ani písať na písacom stroji. No keby ma osud pritlačil, asi by som bola veľmi prekvapená, čo všetko dokážem. Nerozpakovala by som sa a robila by som, čo by som musela. Som praktický človek.
Odolávate napríklad ponukám na dabing alebo moderovanie?
Obchádza ma to veľmi vedome. Tú prácu si veľmi vážim, ale nerobím ju, lebo ma to nebaví. To je všetko.
Spomínate si ešte na svoje talentové skúšky?
Skôr si spomínam na tie, ktoré prebehli na VŠMU pred mesiacom. Keďže som tam začala učiť, tak som prvý raz sedela v komisii. Poviem vám pravdu, že po sedemnástich rokoch, keď som znovu zažila atmosféru talentových skúšok, som normálne zapochybovala o tom, či by som ich dnes urobila. Na mladého človeka je to šialený tlak, musí mať veľa odvahy. Je to rovnako náročné, ako keď idete na konkurz, casting či pohovor. Vyhráva napokon ten, čo sa v danej chvíli dokáže zmobilizovať a prelomí všetky zábrany. Z mojich čias si pamätám akurát to, že členom komisie sa nepozdával môj hlas. Zdalo sa im, že ho mám chorý, a tak ma po všetkých úspešne absolvovaných kolách poslali ešte ku krčiarovi. Ten povedal, že som v poriadku a môj hlas má jednoducho takú farbu. Všetci ostatní adepti zatiaľ museli čakať, lebo výsledky skúšok oznámili, až keď som sa vrátila.
Dokáže komisia odhadnúť dobré typy hercov?
Do istej miery. Nedá sa hneď vidieť všetko, veď človek sa vyvíja. Skôr sa ide po základných veciach - po spontánnosti, reakcii, odvahe. Neskôr všetko závisí od vôle, chcenia, pracovitosti, sebadisciplíny.
A čo fyzický vzhľad a psychické predpoklady, tiež sa na pohovoroch testujú?
Áno, ale tiež je to podstatné len do istej miery. To, čo sa dá vidieť na prvý pohľad, je akási vnútorná sila a zvláštna sugescia. Ak ju človek má, potom až tak nezáleží na tom, aké má zuby a nos. Do jedného ročníka herectva nemôže byť nasekaných desať ľudí typu Claudie Schifferovej, Bena Afflecka, alebo naopak trpaslíka s piskľavým hláskom.
Bývate so sebou nespokojná?
Permanentne. A myslím si, že je to moje veľké šťastie. Človek pochybuje, a to ho stále ženie niekam dopredu.
Zdá sa, že sa venujete dôkladne sama sebe. Akú hodnotu má pre vás partnerský vzťah?
No veľkú, nie? (Smiech.) Veď to je úžasné, keď stretnete človeka, s ktorým si rozumiete.
Viete si predstaviť, čo musí človek urobiť, keď chce s niekým zdieľať spoločný život?
Neviem, nie som vydatá. Ale asi veľa. Eufória opadá po troch mesiacoch, a potom prichádza obdobie prispôsobovania sa .
Ako vyzerá podľa vás také prispôsobovanie sa v súkromí?
Päťdesiat na päťdesiat. Myslím si, že nikdy by sa nemal jeden snažiť radikálne meniť toho druhého, ani sa mu absolútne prispôsobiť.
Ešte stále si myslíte, že svetom vládnu muži, ako ste to kedysi tvrdili?
Áno. To, čo okolo seba vidím, je mužský svet, pre ženu veľmi náročný. Možno to hodnotím veľmi subjektívne, ale myslím si, že žena musí vydať strašne veľa námahy, aby v ňom obstála.
Nevadí vám, že sa o vás klebetí?
Všeličo som už o sebe počula, ale aby som sa tým trápila, to nie. Nech, klebetí sa predsa o každom.
O čom sa rada rozprávate?
Mňa zaujíma všeličo. Môžeme sa rozprávať o politike, oblečení aj o kozmetike, prírode, športe. Iba o záhradke nie, lebo tú nemám.
Radíte samu seba medzi ľudí, ktorí žijú "single"?
Nie. Uvedomujem si, že takto žije veľa ľudí, ale je to len odraz doby. Kto chce byť sám, je, a kto nechce, nie je. Každý nech si robí, čo chce a žije, ako chce, ale nech za to nesie zodpovednosť.
Ingrid Timková (37), členka činohry SND v Bratislave, sa narodila v Sečovciach na východe Slovenska. Vyštudovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde začala pôsobiť aj ako pedagóg. Stvárnila mnoho filmových a divadelných úloh. Účinkovala vo viacerých filmoch Miloslava Luthera - Koniec veľkých prázdnin (1996), Anjel milosrdenstva (1994), Skús ma objať (1991), v snímkach Staroružová dráma (1989), Výstrel na Bonaparta (1992), Rozruch na onkológii (1991), vo filme Vojtěcha Štursu Legenda Emöke (1998) či najnovšie v Hřebejkovom filme Horem pádem. V roku 1994 získala na 5. medzinárodnom televíznom festivale v Šanghaji cenu kritiky Magnolia za stvárnenie hlavnej úlohy vo filme Anjel milosrdenstva. V roku 1998 bola nominovaná na hlavnú cenu Divadelné Dosky ako objav sezóny. Je známa z divadelných inscenácií Mačka na horúcej plechovej streche, Krajčírky, Štvrtá sestra. V apríli tohto roku sa v Mestskom divadle Bratislava predstavila monodrámou Villa Lola. Režijne tu pripravuje hru Posadnutí láskou od Sama Shepparda.
