Olympijský ceremoniál má v súčasnosti pevné pravidlá. Rodili sa postupne. Z hier I. olympiády sa zachoval zvyk, že slávnosť otvára zvyčajne hlava štátu či minimálne človek z jeho najbližšieho okruhu. Panaténajským štadiónom zaznela kantáta gréckeho skladateľa Spyrosa Samarasa. Dnes ju považujeme za olympijskú hymnu.

K OH v Aténach 1896 sa možno viaže i okrídlené a dnes už skôr úsmevné heslo: "Nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa!" Osnovateľ novodobých Hier Pierre di Fredi barón de Coubertin sa vo svojich pamätiach priznal, že poprosil Američana Roberta Garretta, víťaza vo vrhu guľou, aby hádzal aj diskom, ktorý videl po prvý raz v živote. Pravda, Garrett nepatril do kategórie "zúčastniť sa", lebo vyhral i túto disciplínu.

Londýn 1908 - sada medailí

Na hrách I. olympiády rozdávali víťazom strieborné, druhým v poradí bronzové medaily. Tretí nedostali nič. Na ďalších dvoch (Paríž 1900, St. Louis 1904) sa žiadne dekorácie nekonali. Najlepší dostávali tovar rôznej hodnoty - od váz po dáždniky.

Až v Londýne 1908 rozdávali kompletnú sadu medailí v súčasnej podobe. Dnes sú na to striktné predpisy. Napríklad zlatá musí mať hrúbku minimálne 3 milimetre a priemer aspoň 60 milimetrov.

V britskej metropole postavili prvý skutočný olympijský štadión. Mramorový Panaténajský v roku 1986 bol vlastne modernou spomienkou na minulosť. Vybudovali ho na rozvalinách spred tisícročí v pôvodnom tvare podkovy.

Londýnske športovisko vo štvrti White City bolo pre 100-tisíc divákov (63-tisíc na sedenie), v strede plochy postavili stometrový bazén. Dĺžky boli síce britské, škvarová atletická dráha merala 536,45 m (dnes je povinných 400 metrov) a cyklistický klopený ovál okolo nej 666 m (dnes 333,3 m), ale mal súčasnú podobu. Pod tribúnami zo železa (žiaľ, rýchlo korodovalo a štadión v roku 1916 začali rozoberať) boli šatne, administratívne miestnosti a haly pre gymnastiku a zápasenie.

Prelom - Antverpy 1920

Olympiádu 1916, ktorá mala byť v Berlíne, zmarila I. svetová vojna. Antverpám pridelili hry až v roku 1919, Belgičania to stihli perfektne. Za rok postavili pekné športoviská, medzi nimi unikátny Palais de Glace, jednu z prvých veľkých hál s umelým ľadom.

Heslo Citius, Altius, Fortius vymyslel prior dominikánskeho kláštora v Arcueil Didon, jeho priateľ Coubertin ho prevzal. Od roku 1920 je oficiálnym symbolom hier. Ďalší - zástavu s piatimi prepletenými kruhmi - vymyslel barón sám.

Na olympiáde ju premiérovo vztýčili v Antverpách, zazneli delové salvy, k oblohe vzlietli stovky holubíc. Samarasovu kantátu zaspieval tisícčlenný zbor. Hry VII. olympiády otvoril tradičnou krátkou formulkou belgický kráľ Albert I. Domáci šermiar Victor Boin zložil sľub športovcov. Ceremoniál sa priblížil dnešnej podobe.

Los Angeles 1932 - prvé stupne víťazov

V Paríži 1924 postavili usporiadatelia skutočnú olympijskú dedinu, hoci už v St. Louis 1904 pripravili športovcom jeden veľký zrub, ktorý po OH spálili. Pri druhej olympiáde vo francúzskej metropole pribudol zvyk vztyčovať popri olympijskej vlajke aj tento štátny symbol Grécka a organizátorskej krajiny. Reportáže z OH prvýkrát vysielal rozhlas.

Oficiálnu povinnosť spoločného ubytovania pre účastníkov malo až Los Angeles 1932. V Kalifornii premiérovo odovzdávali laureátom medaily na klasických stupňoch a víťazovi hrali štátnu hymnu. Novinárom vyhradili 800 miest a mali k dispozícii ďalekopis.

Stále chýbala najpríťažlivejšia časť slávnostných ceremónií, zapaľovanie olympijského ohňa.

Berlín 1936 - olympijská pochodeň

Symbol ohňa, ako od nepamäti tradujúceho sa posolstva ľudského umu, spolupatričnosti, ale i utrpenia, vniesli na olympijskú pôdu Nemci. Že práve oni, bol paradox momentálnej situácie, počas Hier XI. olympiády v Berlíne už vládol krajine Hitler. Inak, historickou pravdou je, že starovekú Olympiu, o ktorej existencii sa pochybovalo, vykopal nemecký archeológ z Lübecku Ernst Curtius. K tomu činu prispel fakt, že prvý grécky kráľ po oslobodení spod poltisícročného tureckého útlaku bol Oton, šľachtic Otto s nemeckým koreňom.

Myšlienka putujúcej olympijskej pochodne sa všeobecne pripisuje šéfovi organizačného výboru berlínskej olympiády 1936 Carlovi Diemovi. Coubertin Nemcovi túto zásluhu odoprel. Vo svojom posolstve účastníkom OH '36, o ktoré požiadali usporiadatelia, píše, že otcom idey bol grécky archeológ Filadelfeus.

Pravdaže, Berlínčania bez akejkoľvek pochybnosti tento krásny nápad prvý raz uskutočnili. Pochodeň vtedy putovala 3075 km cez Grécko, Bulharsko, Juhosláviu, Maďarsko a Československo do Nemecka.

Mníchov 1972 - psík Waldi

Na ďalších olympijských hrách pribúdali do mimošportových zvyklostí už len maličkosti. Prvým maskotom olympiády bol v zimnom Grenobli 1968 malý lyžiarik, v lete zase v Mníchove 1972 psík, jazvečík Waldi. Televízia začala fungovať na hrách od roku 1948, v priamych prenosoch od Ríma 1960, v Tokiu 1964 sa už všetko meralo (pomocne) elektronicky, v Mexiku 1968 sa behalo na tartane.