Talian Dorando Pietri v cieli maratónu, muž v tmavom obleku a slamenom klobúku vľavo je sir Arthur Conan Doyle.
Olympijský príbeh
Slovo "prípad" v titulku ku krásnemu maratónskemu olympijskému príbehu s detektívnym nádychom nie je náhoda. Jedným z hlavných aktérov záverečného dejstva londýnskeho maratónu bol totiž sir Arthur Conan Doyle, otec literárnej postavy Sherlocka Holmesa, ktorý bol jedným z rozhodcov pretekov.
Na štadión vbehol prvý 23-ročný Talian Dorando Pietri, rodák z Corregia pri Bologni. Vlastne nevbehol, ale vpotácal sa na pokraji zrútenia. Pár ráz si zmýlil smer. Napokon ho podopreli a do cieľa mu vraj pomohli (dlho sa o tom viedli diskusie), čo je proti pravidlám.
Moderný šport s regulami a zmyslom pre fair-play vznikol práve v Anglicku, rozhodcovia sa zachovali "nemilosrdne", malého Taliana diskvalifikovali. Urobil opak toho, čo Američania v St. Louis štyri roky predtým, ktorí jasne prehliadli nedovolenú pomoc domácemu víťazovi Thomasovi Hicksovi.
Maratón na IV. hrách olympiády bol historický z inej príčiny. Propozície uvádzali vzdialenosť 25 míľ (približne 40 230 metrov). Kráľovná Alexandra si želala, aby sa štartovalo spod balkóna Windsorského zámku, odkiaľ chcela dej sledovať. Aj cieľ musel byť na štadióne pred lóžou panovníčky. Tak sa zrodila dnešná pevná dĺžka 42 195 metrov, ktorú medzinárodná atletická federácia uznala za právoplatnú v roku 1921.
Márny boj Doranda Pietriho pôsobivo dokresľuje málo známymi faktmi slovenský atletický publicista Ladislav Krnáč v knihe Tisíc hviezd, svetová atletika - muži (onedlho má vyjsť druhý diel patriaci nežnému pohlaviu).
"Pietri na štadióne päťkrát spadol, posledných 355 metrov absolvoval za 9:46,4 min (to je približne čas dnešnej veľmi priemernej bežkyne na 3 km - pozn. red.). Prvý pád nasledoval hneď po vbehnutí na dráhu, keď sa omylom vydal doprava, hoci mal doľava. Pietrimu najviac pomáhal Jack Andrew, dnes by sme povedali riaditeľ pretekov. Andrew neskôr napísal, že sa riadil pokynmi lekára a chytil Pietriho iba v cieli."
Džentlmen, sir Arthur Conan Doyle presvedčil kráľovnú, aby nešťastnému Talianovi odovzdali rovnakú pozlátenú trofej ako víťaznému Američanovi Johnovi Hayesovi. Išlo o sošku umierajúceho vojaka pri Maratóne, dar gréckeho kráľa.
To sú Angličania, aspoň tí s tradičnou výchovou: prísne pravidlo a gesto fair play.
