"Bieda je to tu, ľudia nemajú robotu. Mladí utekajú preč," vzdychla si babka, ktorá sadila zemiaky. Dôchodok nestačí, zvlášť ťažký život tu majú "vdovice". "Dostávala som tristo korún za barlu, a tie mi teraz vzali. Aj to boli peniaze. Tak sa pri sadení opieram o motyku, šetrím si barlu, ktorú mám."

Bacúšania s nostalgiou spomínajú na "bohaté časy", keď ešte fungovalo poľnohospodárske družstvo, keď "sa žilo dobre". Dnes súkromník poľnohospodár zamestná najviac dvoch, troch ľudí. Roboty niet ani v blízkom Brezne.

Od vedenia dediny veľa neočakávajú, základnou starosťou je vyžiť z mála peňazí. O starostovi hovoria, že robí, čo môže. A o tom predchádzajúcom - "sľuboval, robil projekty, nič z toho nemáme, iba čo dedinu zadlžil".

Ľudia šetria na elektrine, vracajú sa ku kúreniu drevom. Keď spadol storočný tajch - technická kultúrna pamiatka, ktorý mal podľa plánov slúžiť ako atrakcia pre turistov - drevo z neho skončilo v domácich peciach. "Celý život platíme za kúrenie, najprv sa prerábali pece na elektrické, potom na lacnejší plyn a teraz zase budeme kúriť drevom."

Reči o tom, že dedinu pozdvihne cestovný ruch, Bacúšania počúvajú dosť dlho. "Kto vie, či to bude," povedal majiteľ miestnej krčmy Jozef Betkaj. Kšeft mu vraj dobre nejde, ceny znížil, prispôsobil ich životnej úrovni ľudí v dedine. Krčma sa naplní väčšinou cez víkend. Takmer polovicu ľudí v Bacúchu tvoria dôchodcovia a tí sa zabávať veľmi nechodia. Prečo potom v dedine zostáva? "Patrí mi to tu," povedal. Mladému krčmárovi chýba v Bacúchu viac kultúry. Kino s otáčavým javiskom je zatvorené asi šesť rokov. Starosta Medveď hovorí, že ho zatvorili, lebo bolo prázdne. O lístky za 70 až 80 korún nebol záujem.