Vidiecky parlament tvrdí, že systém grantov, o ktoré mohli obce doteraz žiadať, je nesystémovým riešením.
Koľko pre vidiek žiadate zo štátneho rozpočtu?
Jednu miliardu ročne, z toho sa dá podporiť 10 až 20 mikroregiónov. Táto podpora zabezpečí rozvoj, ktorý bude trvalý, lebo za projektmi budú miestni ľudia, nie cudzia firma, ktorá, ak nemá zisk, tak, jednoducho, odíde.
Hovoríte o mikroregiónoch, ktoré vznikli spojením susedných obcí. Ako fungujú?
Prvé mikroregióny začali vznikať začiatkom 90. rokov. Obce sa začali spájať spontánne, aby spoločne mohli riešiť svoje problémy. Prvé pokusy mali charakter diskusných klubov. Dnes sú niektoré mikroregióny pripravené tak, že obstoja v Európskej únii. Ukážkou aktívneho mikroregiónu je Južné Sitno. Tam je hnacím motorom starostka Prenčova. Pre mikroregióny je typické striedanie období, kedy nežijú a kedy sú plné iniciatívy. Keď mikroregión získa projekt, je rušno. Po skončení grantu niet financií na pokračovanie a nič sa nedeje. Po čase príde opäť niekto s novým nápadom a tak dokola. Žiadna trvalá udržateľnosť, žiadne systémové nástroje.
Jedna miliarda pôjde len na podporu projektov alebo aj na niečo iné?
Mala by v tom byť aj podpora pre odborníkov, ktorí by pomáhali dedinám pripraviť projekty a zabezpečiť čerpanie zo štrukturálnych fondov. Miestne samosprávy takýchto odborníkov nedokážu zaplatiť. Vláda v minulosti z peňazí Európskej únie vyškolila manažérov pre vidiek, vybudovala centrá. No skončilo sa čerpanie peňazí z únie a skončil sa aj projekt. V Maďarsku sú títo ľudia platení Úradom vlády. Na Slovensku sa o nich nik nestará.
Nie všade je situácia taká kritická, sú dediny, ktoré sa rozvíjajú.
Úplne iná situácia je v dedinách v blízkosti väčších miest. Tie žijú z miest a pomaly strácajú vidiecky charakter. Život v podhorských dedinách je poznačený chudobou a nezamestnanosťou. Ak sa situácia nezmení, vidiek začne upadať a chátrať.
U nás neexistuje podpora malých samospráv?
Malé miestne podniky, malé penzióny nie sú schopné uspieť v súťaži európskych štrukturálnych fondov, preto v únii existuje ich podpora cez granty komunít. Ministerstvo pôdohospodárstva zabezpečuje asi 15 takýchto programov. Peniaze na ich realizáciu však nie sú. V praxi je to tak, že hoci obec projekt pripravila, realizovať ho nemala za čo. Podobne je to aj s programami ekonomického a sociálneho rozvoja. Podľa zákona ich obce povinne musia vypracovať. Peniaze na realizáciu však nemajú.
Príklad dediny Bacúch, kde sa rozbehol zaujímavý projekt, ale dedinčania ho nepociťujú ako prínos, hovorí o čom?
Aktívni ľudia na vidieku sú odkázaní na existujúce podpory. Projekty pripravujú na to, čo vypisujú donori. Mnohokrát pre daný región nie sú celkom prirodzené. Každý, aby uspel, píše viacero grantov, jeden mu vyjde. To je reálna situácia s financovaním aktivít. To je chyba nástrojov, nie chyba ľudí. Práve podpora zo štátu by toto mohla zmeniť.
Dotácia zo štátu nemusí vyriešiť problém dediny, ak chýba chuť niečo robiť.
Pomoc treba investovať do miestnych ľudí, ktorí ostatných povzbudia k aktivite. Najhoršie peniaze pre vidiek sú darované peniaze, tie zabíjajú miestnych aktérov. Napríklad štát roky dotuje región Rimavská Sobota, pretože má veľmi vysokú nezamestnanosť. Za tie roky sa však nezamestnanosť v Rimavskej Sobote zvyšuje.
