RECENZIA / divadlo Divadelný súbor Disk Trnava: Kauza Bvlgakoff * Réžia: Dušan Vicen * Scéna: Milan Mikula * Kostýmy: Šimon Pán * Hudba: Marek Piaček * Hrajú: Vít Bednárik, Vlado Zboroň, Ján Rampák, Pavol Lančarič, Dana Gudabová, Zlatica Kazimírová, Jana Albertová, Ivan Kazimír, Michal Mažári, Milan Brežák Voľnú dramatizáciu presláveného románu Michaila Bulgakova Majster a Margaréta, ktorá mala premiéru pred rokom v pražskom Divadle Na zábradlí, opäť uviedol Disk v bratislavskom Nultom priestore A 4.
Bulletin sľuboval úplné odhalenie seansy čiernej mágie, ktorú viedli tajomný Woland so svojimi kumpánmi Koroviovom a Azazelom. Ostatní účinkujúci na javisku, ktorým sivá väzenská rovnošata dodala punc nesvojprávnosti, štylizovali sa do sebavedomej masy. Na akciu poslúžila jednoduchá, pomerne stroho pôsobiaca mobilná scéna v zeleno-čiernych tónoch.
Stretnutie skupinky smrteľníkov s nadpozemskými silami bolo veľkorysým a vcelku dynamickým pojednávaním: o autorovi, príbehu, o Anuške, ktorá už rozliala olej, o Berliozovej odrezanej hlave, Gogoľovom Bobčinskom, bosoráckej Margaréte či o láske na rôzne spôsoby. Postavy si z predlohy na striedačku čítali pasáže a približovali tak pôvodný, strach naháňajúci dej románu.
Je to iba kniha, hovorili si a usilovali sa byť nad vecou. Prežívanie charakterov postáv zo začiatku smerovalo k tomu, že naivných, bohorovných dobrodincov sa skutočne čosi zmocňuje. Postupne sa však pre diváka čoraz viac stávali obeťou opakujúceho sa obrazu, z ktorého sa nedalo vystúpiť. Špiritistické orgie, vykonštruované z detailov príbehu, svojou komplikovanosťou trieštili atmosféru. Časom väčšina postáv začala pôsobiť nielen osamotene, ale aj rovnako. V akejsi pravej chvíli prišlo tradičné východisko: všetci svorne si dali pravý pekelný mok, ruskú Bvlgakoffku. Diváka z toho, pochopiteľne, vynechali. Hádam, aby zostal zvedavý, či sa medzi javiskom a hľadiskom zaiskrí, aj keď mu nenalejú.
Kým neviditeľný kocúr za klavírom udržiaval napätie, skupinka v rukách diablových služobníkov si s Bulgakovovou knihou poradila tak, že ju povýšila na obeť trhového mechanizmu. Napokon sa samohrajúci klavír k divákom fyzicky priblížil. Javisko sa však medzitým vzdialilo. A s ním aj zmysel seansy, ktorý spočíva v tom, že každý, kto sa na nej zúčastní, sa chtiac-nechtiac stane jej súčasťou.
Pontský Pilát neprišiel. Že sa na scéne ani nespomenul, nie je hriech. Je to len smutné, či už by zamlčaná rovina románu všetkých zaťažila, spôsobila im pôžitok, alebo ich nechala ľahostajnými. Ak Disk zámerne vynechal to, čo v dramatizácii nebolo prítomné, bol to nezrozumiteľný paradox.
Bulgakov bol podľa mnohých presvedčený, že v živote okrem smrti nič nie je náhoda. Jeho pero, požehnané Stalinom, znamenalo svojho času viac než len predmet nevinného záujmu. No vo faustovskom príbehu má aj dnes každý detail svoje presné miesto. Preto jeho román nemusí byť len knihou, ale aj príbehom svojho čitateľa.
Disk potvrdil, že scenár možno postaviť na ktorejkoľvek postave, myšlienke či situácii z románu. Uvažoval, či dramatizácia románu môže ktorúkoľvek jeho postavu, myšlienku či situáciu ignorovať alebo nie. Dokázal, že dobrý román sa dá preniesť na javisko. Jeho viditeľným zámerom však bolo vyhnúť sa otrockej dramatizácii, čím sa menej viditeľným stalo vedomie toho, že v dobrom divadle je otrocká dramatizácia de facto nemožná.
Divadelníci skúšali hovoriť o príčine zla. Pracovali s pocitmi, vedeli sa efektne radovať aj strachovať. Nepresvedčili však diváka o vlastnej pravde. A tak sa ho nemohli opýtať, či seansa čiernej mágie, teda Kauza Bvlgakoff, je naozaj iba divadlo.
