Hudba sa nás vzrušujúco dotýka, stupňuje napätie, prinášajúce radostné uvoľnenie a chvejivý výdych. A znovu dokola. Hudba vyžaruje energiu, ktorá nami vie zatriasť, alebo nás dvíha ľahučko ako v bezváhovom stave. Hudba nám dáva pocit hrejivej radosti. Samozrejme, hovorím o dobrej hudbe. Na žánri v podstate nezáleží.
Americkému gitaristovi Mikeovi Sternovi tiež nezáleží na žánri a všetko, čo som spomenul, sme na vlastnej koži a vo vlastných útrobách zažili na koncerte jeho skupiny v Bratislave. Keby sme povedali, že Stern hrá rock, nevystihli by sme jemné nuansy a náročnosť jeho hudby (aj keď dobre skrytú pod vysokonapäťovým povrchom). Keby sme ju hodili do šuplíka ako džez, určite by to nevystihlo "zverský" element.
Sternove sóla majú architektúru, ktorá nikdy neprestane baviť. Na začiatku predvádza svoje noblesné umenie, prsty riadi hlava a srdce len jemne dúcha do pahreby. Je však majster gradácie; postupne pridáva emocionalitu a odhadzuje drobnokresbu. Prudko stúpa a šprintuje po schodoch cez niekoľko poschodí. Prichádza vyvrcholenie - naplno vytočená, zavýjajúca gitara, bigbít. V tejto chvíli pôsobí dojmom, akoby džez poznal len z regálov obchodov s cédečkami a aj tie celý život obchádzal oblúkom. Človeku sa mimovoľne rozbúcha srdce, adrenalín búši do spánkov. A pritom hral s Milesom Davisom a Michaelom Breckerom. Podobne je na tom Stern skladateľ. Schopný napísať veľmi náročnú tému, alebo jednoduchý vrúcny motív vo valčíkovom takte, ktorý by možno hraničil s gýčom, keby ho nezložil práve Stern. Skvelý vkus bol pánom večera.
Mike Stern (1953) nemôže mať zlých hudobníkov, veď spolu s Patom Methenym, Billom Frisellom a Johnom Scofieldom patrí medzi najrešpektovanejších svetových gitaristov svojej generácie. Rovnoprávnym a plnokrvným Sternovým partnerom na pódiu je saxofonista Bob Franceschini, robustný postavou i tónom. Vlastne robustný je slabé slovo, čo sa týka jeho hráčskeho nasadenia - je to živel, schopný rozpáliť svoj tenor do biela a vydávať z neho zvuky ako rozzúrený tur. Samozrejme, všetko má pod prísnou kontrolou a po vyvrcholení zasa súka neuveriteľné behy.
Vyspelá technika však v tejto kapele zásadne slúži na vytváranie emócií. Dokonca aj basgitarista Alain Caron z kedysi známej kanadskej kapely Uzeb sa naladil na túto vlnu a pritom Uzeb boli známi predstavitelia hudobnej "ľahkej atletiky", kde počet tónov a rýchlosť často prevažovali nad posolstvom. Tak či tak, Lincoln Goines, ktorý hral so Sternom pred štyrmi rokmi, sa mi zdal lepšia voľba. Caron so šesťstrunovou bezpražcovou basou a výzorom učiteľa zemepisu predsa len prinášal istý akademický odstup a zdalo sa mi, že skvelý bubeník Lionel Cordew, jediný černoch v kvartete, by potreboval funkovejšieho basgitaristu. Možno však práve preto lepšie vynikla horúca hra sólistov.
Ale asi sa príliš vŕtam v detailoch a to by som nerád. Totiž všetci na pódiu mali neuveriteľnú radosť z toho, ako im to pekne ide, Stern sa ani na sekundu neprestal pohybovať a citeľne sa tešil aj Franceschini s tvárou pokrového hráča, väčšinou nehybný ako socha. Túto hudbu sme naozaj nemuseli počúvať so zadumanou vráskou na čele. Odchádzali sme spokojní a vyrovnaní. Ohňostroje v hlave nevybuchovali, ale hrialo to. Po marcových vystúpeniach Dana Bártu a Living Colour, ďalší skvelý koncert v Babylone. Začínam mať pocit, že Bratislava prestáva byť hudobnou perifériou.
