Pravé oko čierne, ľavé nevedno prečo zelené. Bulgakovov diabol z románu Majster a Margaréta by mohol byť predobrazom oxfordského filozofa Johna Graya; ten tiež pravým okom vidí iba čierne veci, ľavým z času na čas zelené. Nech svoju diabolskú ruletu s ľudskou komédiou roztočí akokoľvek, guľôčka vždy doskacká na čierne číslo, výnimočne na zelenú nulu.
Pokrok a masová vražda idú ruka v ruke, píše Gray. Bez telegrafu, modernej dopravy a modernej chémie by nevznikol ani holokaust, ani gulagy (samozrejme, ale bez modernej chémie a dopravy by sme teraz nečítali ani Grayovu knihu). Veda v podaní veľmi pesimisticky naladeného autora nemá nič spoločné s hľadaním pravdy, je iba účelovou zlepeninou útržkov kresťanskej viery a humanizmu, ktoré nám sľubujú spasenie tu a teraz. "Predpokladať, že veda môže priniesť do iracionálneho sveta rozum, je podivnou fantáziou; jediné, čo kedy môže veda urobiť, je dať vládnucemu šialenstvu nový smer." Čierna, stále padá čierna. Pre genetické inžinierstvo má Gray iba jedno označenie - technológia predurčená pre budúce genocídy. Klonovanie preňho nie je nádejou na liečenie chorôb 21. storočia, ale hrozbou, že ktosi bude pestovať vojakov bez ľudských citov.
Gray varuje pred dialógom, pred spoločnosťou svedomitých výskumníkov a inteligentných strojov, lebo tým "dokážeme otupiť svoj rozum a upevniť svoju vieru v ľudstvo". Pričom ľudstvo nie je nič iné ako jednotlivci hnaní rozpornými potrebami a ilúziami, náchylní na slabosť vôle a chybný úsudok. V podstate je to vraj ako u zvierat - niektoré životy týchto rozporuplných jednotlivcov sú šťastné, iné úbohé, ale žiaden z nich nemá zmysel, ktorý by ho presahoval. Otázka, ktorú by sme Grayovi mohli položiť, znie: Načo potom vôbec písať knihy, keď nič nemá zmysel?
V starých čínskych rituáloch používali slamené psy ako obete bohom. Počas rituálu s nimi zaobchádzali s najvyššou úctou, ale potom ich pošliapali a odhodili. "Nebo a zem nepoznajú ľudskosť, zaobchádzajú s myriádami tvorov ako so slamenými psami," cituje Gray filozofa Lao-C.
Druhé autorovo oko zahliadne hmlisté východisko; je ním hypotéza Gaia, ktorú vytvoril biológ "vyčlenený na okraj ortodoxnej vedy" James Lovelock. Gaia je názov pre planétu, nadanú zvláštnym druhom vedomia, a pre tú je vraj ľudstvo niečo ako pleseň, jeho počet Gaia obmedzí alebo sa ho priam zbaví vo chvíli, keď príde čas. Život bude pokračovať, zmiznú len tí otravní ľudia. Nuž, konečne padla zelená.
Chápem. Gray, znechutený minulosťou, súčasnosťou aj budúcnosťou, to tak chce vidieť. Napriek tomu napíše občas aj niečo zábavnejšie, napríklad esej Schopenhauerov nevyriešený problém alebo Nietzscheho "optimizmus" (naozaj, nič nie je také smiešne ako smiešni filozofi). Ba čo viac, v jednej eseji Gray dokonca takmer prekročil líniu, ktorú si pre knihu stanovil.
Jeho Pán Nikto, človek bez vlastností, bytosť bez vlastnej identity a zmyslu pre svoje vlastné "ja", bez súvislej histórie, ktorá si svoje vlastné spomienky vybavuje iba ako "jasné obrazy v pustatine zabudnutého času", nemôže nebyť sympatická. Tu mohla padnúť aj červená. Gray však intimitu zblíženia pokazil. Tam, kde mal napísať Vstup len pre vyvolených a na vlastné nebezpečenstvo, vyrobil liatinovú matricu, kam sa pokúsil napchať celé neexistujúce ľudstvo, tých slamených psov.
