urajová/Slávka Halčáková, Juraj Ďurdiak/Dušan Szabo, Alexander Bárta/Ivan Šandor, Karol Čálik/Ivo Heller, Marián Labuda ml./Robert Halák, Ladislav Hrušovský/Ivan Pietor a ďalší * Premiéra 7. mája
Rozmanité titulky sa núkajú k článku písanému na okraj komédie Nemocnica na pokraji uvedenej v rámci komediálnej série bratislavskej Novej scény. Divadlo na pokraji alebo priamo Spoločnosť na pokraji? Ak dramatika vyhlásia za skvelého kombinátora a tvorcu najneuveriteľnejších zápletiek, to nikdy neveští nič dobré. Navyše, ak je miestom deja nemocnica, môžeme tušiť, že jedna zo sestier bude rafika ako Ratchedová z Kena Keseyho, jedna tam bude na to, aby zviedla ešte aj umierajúceho, ktosi bude celý čas nevládny či priamo v kóme, dobrý len na to, aby vystrelil na konci nejakú pointu.
A ktosi bude hrať večného rebela proti liečebnému poriadku.
Anglický dramatik John Chapman sa pri zahnietení komediálneho kvasu tejto hry spoliehal predovšetkým na uletenú Evelyn Medardovú; pacienti postihnutí Alzheimerom sú do komédií priam stvorení, ich humor býva často až príliš zo života, a Mária Kráľovičová ho divadelne dobre pochopila. Ďalšou milo vymyslenou postavou je ministerský úradník James Gosling (Alexander Bárta alternovaný Ivanom Šandorom), ktorý prichádza prešetriť pomery v nemocnici, pričom počas niekoľkých hodín prežije výšky i pády lekárskeho remesla od zázračného liečiteľa až po doktora smrť.
Tu i tam prebleskne nejaká ďalšia iskierka - nie veľmi pracovitá sestrička Pamela v podaní Lucie Hurajovej (alternovaná Slávkou Halčákovou) je taká jednoznačná, až je niekedy milá. Leopold Haverl si získal viac sympatií ako herec stále vo fyzickej forme než ako Dr. Hillary Medard. Divadelne vďačnú sestru Roughtonovú však Gabriela Csinová celkom zbytočne predávkovala. Na scéne vládne prezamestnanosť, klišé, nedostatok organizácie vrátane neúčelne blúdiacich pacientov z psychiatrického oddelenia, ktorí sa vďaka invencii režiséra podchvíľou zjavujú v druhom pláne inscenácie. V druhej časti sa relatívny pokoj na lôžku i v hľadisku premení na pobehávanie laikov pri akútnom úraze. Keď si to všetko ešte vynásobíme dvoma alternáciami, vychádza mi z toho tak trochu plytvanie zdravotníckym materiálom.
Režisér Roman Polák mal pravdu, z posledného obrazu jeho produkcie sa máme pravdepodobne dovtípiť, že všetci sme na jednej lodi, navyše potápajúcej sa do studeného ľadového mora. Skutočne. Strácame už prehľad o tom, čo je vtipné a čo tragické, na čom by sme sa mali zasmiať v divadle i mimo neho. Pokusy divadiel o pobavenie diváka, ktoré sa s takým systémovým zúfalstvom objavujú vo všetkých uzloch našej divadelnej siete, predvádzajú najčastejšie vtipy bez krvi a mäsa, len s kosťami vypreparovaného divadelného skeletu.
Licencia na humor je vzácna, hrá sa teda aj bez nej. Vzťah medzi inscenátormi divácky úspešných komédií a ich divákmi by mal byť v optimálnom prípade taký intímny, že kritik by sa mal cítiť hlúpo ako ten tretí vo vzťahu. Obávam sa však, že tentoraz svojím skepticizmom nevyrušujem príliš veľa divákov z niečoho takého vážneho ako smiech.
Na zadnej strane bulletinu k inscenácii sú vytlačené pokyny na prvú pomoc - keby ju niekto po prehltnutí predstavenia či po vdýchnutí koncentrovaných "deforiem" zdravotníctva či divadla potreboval. To sa mi zdá od inscenátorov pozorné.
