Robert Sternberg v Bratislave. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Americký psychológ Robert Sternberg o hlúposti, inteligencii a ďalších ľudských vlastnostiachNa renomovanej americkej univerzite v Yale pôsobí už tridsať rokov. Najskôr bol študent, dnes tam má ako profesor vlastnú kanceláriu. ROBERT J. STERNBERG (54) je autorom a editorom mnohých kníh, ktoré sa zaoberajú inteligenciou, teda veľmi zvláštnou, ťažko čitateľnou a merateľnou ľudskou vlastnosťou. V Ikare vyšiel nedávno preklad jeho knihy Prečo robia múdri ľudia hlúposti? - a to bola aj naša prvá otázka pri Sternbergovej návšteve v Bratislave.
Pán profesor, prečo teda múdri ľudia robia hlúposti?
Múdri ľudia robia hlúposti práve vtedy, keď si myslia, že už sú takí múdri, že nemôžu hlúposť urobiť. Mocný vodca uverí, že všetko vie, alebo že má veľký tím, ktorý je kedykoľvek pripravený chrániť ho. A okrem toho má pocit, že v určitej oblasti môže urobiť takmer čokoľvek, čo chce.
Vo vašej knihe ste to pomenovali ako falošný pocit vševedúcnosti, nezraniteľnosti a všemohúcnosti. Ako ste napísali vo vašom príspevku v knihe, práve týmto pocitom podľahol napríklad bývalý prezident Clinton, a preto vyrobil zbytočný škandál.
K týmto trom falošným presvedčeniam, ktoré vedú k hlúpym chybám, by som pripojil ďalšie. Po štvrté je to nereálny optimizmus, keď si človek myslí, že už je taký múdry, že sa nemusí starať o dlhodobé dôsledky toho, čo robí. Ako príklad môže poslúžiť invázia do Iraku. Politici si mysleli, že všetko pôjde relatívne hladko, pretože majú mocnú armádu. Ukázali rovnaký nereálny optimizmus ako Clinton, ktorý si myslel, že jeho vzťah s Monikou Lewinskou nebude odhalený. Piatu chybu by som nazval egocentrizmus - človek, ktorý má moc, zabudne na ľudí, za ktorých je zodpovedný a ktorým má slúžiť.
Môžete uviesť nejaký príklad?
Krach spoločnosti Enron, ktorej vrcholoví manažéri začali myslieť iba na vlastné záujmy bez ohľadu na zamestnancov, vlastníkov akcií alebo na záujmy kohokoľvek iného. Títo ľudia mali na svoju prácu tú najlepšiu kvalifikáciu, ale jednoducho sa začali v určitom momente správať hlúpo. Múdry človek sa však vie zo svojich chýb poučiť. Preto nás na politikoch tak hnevá, že stále robia tie isté chyby a že USA stále hrozí nebezpečenstvo, že sa bude opakovať Vietnam. Prirovnal by som to k situácii, keď vám najbližší ľudia alebo vaši nadriadení stále opakujú tie isté chyby, ktoré vás robia nešťastnými.
Pred chybami a hlúposťou vás teda neochráni najvyššia kvalifikácia ani najlepšie známky v škole. Mimochodom - ako ste sa učili vy?
Spočiatku som nebol príliš dobrý študent. Keď som dobre neobstál v IQ teste, učitelia boli presvedčení o tom, že som hlúpy. A tak som im dal to, čo odo mňa očakávali. Ako štvrták som však dostal učiteľku, ktorá chcela, aby som bol dobrý študent. A tak som sa ním stal, pretože som ju chcel urobiť šťastnou. Vtedy som sa naučil, že to, aký ste, je často dôsledkom toho, čo od vás ľudia očakávajú.
Čo vlastne vás priviedlo k štúdiu inteligencie a psychológie?
Chcel som pochopiť, prečo som mal taký zlý výsledok v IQ teste.
Nie je ťažké študovať ľudí len podľa toho, ako sa správajú a čo hovoria? Nezávidíte trochu neurológom, ktorí sa môžu pozrieť priamo do mozgu?
Doktorka Elena Grigorenková z nášho Centra pre psychológiu schopností, kompetencií a odbornosti na univerzite sa zaoberá genetickými základmi rôznych druhov schopností a ich správania, iný kolega študuje zobrazovanie mozgu a skúmame aj rôzne svetové kultúry, pretože veríme v kombináciu viacerých prístupov a metód.
Pani Grigorenková je vaša manželka a pracujete na podobných veciach. Často sa vám stáva, že si nosíte prácu domov a debatujete o nej?
Občas áno, ale je veľa rôznych vecí, o ktorých sa môžeme baviť. O čom sa napríklad najväčšmi rozprávame teraz, sú blížiace sa prezidentské voľby v Amerike. Dúfame, že sa skončia dobre.
Akú najväčšiu hlúposť ste vyviedli v živote vy sám?
Urobil som ich množstvo. Jedna z nich bola, že keď bol náš syn mladší, odhováral som ho, aby hral na trúbke, hoci ho to veľmi bavilo. Neskôr som si uvedomil, že to robím len preto, že mne sa nepáči tento nástroj. Dúfal som, že moje dieťa si vyberie violončelo alebo klavír, na ktorých hrám aj ja. Jednou z najhlúpejších vecí, ktorých sa dopúšťajú rodičia, je, ak očakávajú, že ich potomkovia budú ako oni, namiesto toho, aby ich nechali byť samými sebou. Musíme im dovoliť byť trochu iní.
Autor: MICHAL AČOLIVER REHÁK
