Miroslav Šatan. FOTO - REUTERS

V pražskej Sazka Aréne strašila šokujúca smrť českého hokejového sna o titule ešte aj počas včerajšieho poludňajšieho tréningu slovenských hokejistov. Kapitán MIROSLAV ŠATAN (29 r.) so spoluhráčmi to brali ako varovanie pred naším večerným zápasom so Švajčiarskom, no rozhodne si nepripúšťali možnosť rozšírenia nákazy ďalších prekvapení na šampionáte.

Podobnú hokejovú traumu ste zažili aj vy na olympiáde v Salt Lake 2002, kde sme nepostúpili do hlavného turnaja. Čo sa deje v takých chvíľach v hlave hokejistu?

Česi sú naozaj v nezávideniahodnej situácii. Sklamanie je o to hlbšie, že nielen fanúšikovia, ale aj oni sa videli vo finále. Právom, mali najkvalitnejší mančaft na MS. Neostáva im teraz nič iné, iba zabudnúť. Bez toho sa v profesionálnom športe nedá prežiť. Aj keď sám viem, že ľahko sa o tom hovorí.

Divácku kulisu, ktorá vám pomáhala v ostravských zápasoch, ste prirovnali k atmosfére majstrovstiev sveta C-kategórie v Poprade a Spišskej Novej Vsi. Ako ste sa odvtedy zmenili vy a slovenský hokej?

Náš hokej odvtedy vyprodukoval mnoho hráčov, ktorí sa presadili v NHL. Sila národného tímu sa tým zákonite zvýšila, dozrel. Z mojej mladíckej ambicióznosti a húževnatosti vyprofilovali pribúdajúce skúsenosti hokejistu, ktorý pochopil zákonitosti profesionálneho hokejového biznisu. Akokoľvek sa na prvý pohľad zdali nelogické. Poznačili ma neúspechy a triumfy, istým spôsobom som odolnejší. To však neznamená, že by som dôležité veci neprežíval intenzívne. Len cez isté situácie sa prenášam racionálnejšie.

Boli časté obdobia, keď ste chceli skončiť s hokejom?

Našťastie, nie. Vždy som to nejako rozkorčuľoval.

V októbri budete mať tridsiatku, zmienili ste sa, že už ste v tej kratšej fáze aktívnej kariéry. Zaoberáte sa otázkou dokedy?

Nie, ale nebojím sa jej. Nebojím sa života bez hokeja. Ani toho, že by som začal niečo úplne iné. Mám dosť záujmov.

Čo sa musí stať, aby ste sa rozhodli skončiť?

Musel by som pri hokeji cítiť príliš veľkú bolesť. Takú, že sa ráno odmietnem obliecť do výstroja.

V NHL sa vyskytujú aj likvidačné fauly. Svojho času pre ne dočasne skončil Mario Lemieux a urýchlil tak posun v pravidlách, ktoré účinnejšie postihujú brutalitu. Pred pár rokmi ste sa aj vy vyslovili, že sa v prípade, že silový trend nebude kontrolovaný, nemienite sa nechať otĺkať a pokojne odídete z NHL. Mysleli ste to vážne?

Áno. I keď beriem, že hokej bolí, ale keby som sa mal pri ňom trápiť za únosnú mieru, tak ďakujem. Život ponúka predsa viac, ako nechať sa len otĺkať medzi mantinelmi bez radosti z hry.

Napríklad vaše obľúbené cestovanie.

To milujem. S priateľkou sadneme do auta a prebrázdime pol Ameriky. Zaujíma ma všetko, príroda, ľudia, alebo náhodná situácia. Indiánske rezervácie v Apalačskom pohorí, ľudia pracujúci na plantážach s cukrovou trstinou, to sú ciele našich letných potuliek. Miesta, kam sa pri hokeji, ktorý sa hrá vo veľkých mestách, cez sezónu nedostanem.

Ste spokojný s vašou hokejovou kariérou?

Som, mal som šťastie byť pri troch medailách Slovenska na majstrovstvách sveta, zahral som si vo vysnívanom zápase hviezd NHL. V devätnástich som hral v Lillehammeri po boku legendy Petra Šťastného. Ako každý hokejista túžim ešte po Stanley Cupe a medaile na olympijských hrách.

Ste šťastný človek?

V zásade áno, nie je to však sladké šťastie z jednoduchého filmu. Dokážem sa tešiť z každého dňa. A z toho, že môžem žiť tak, že za všetko, čo urobím, som si sám zodpovedný. Nemusím nikoho otravovať.

Odmalička ste túžili vyhrávať. Keď sa vám to ako žiakovi v Topoľčanoch nepodarilo, plakali ste. Zvyknete ešte?

To nie. Blízko k tomuto stavu som bol po prehratom finále Stanley Cupu s Dallasom, od bezmocnosti sa mi chcelo plakať na olympiáde v Salt Lake.

Vlani ste založili vlastnú Nadáciu. Budete v lete pokračovať vo svojich aktivitách?

Určite. Rozbehlo sa to slušne. Motiváciou sú ohlasy niekoľkých zdravotne postihnutých detí, ktorým pomohla naša hokejová benefícia. Pre takéto veci sa oplatí hrať hokej a niečo aj vytrpieť.

Autor: ju