FOTO - ARCHÍV
Ľudia A udalosti Máloktorému filozofovi či politickému mysliteľovi sa podarilo aj po pol tisícročí od svojej doby zostať výsostne aktuálnym a zároveň byť predmetom hlbokého omylu. Niccolo Machiavelli, od ktorého narodenia uplynulo 535 rokov, sa dodnes používa ako symbol navádzača na spoločenské zlo, filozofa nemorálnej a podlej politiky, a dodnes je beda tomu verejnému činiteľovi, ktorého verejne označia za machiavelistu. Pravda však je, že história dosiaľ priniesla len pramálo politikov, ktorí by boli úspešní bez toho, aby sme ich skutky a metódy nenašli presne opísané v Machiavelliho dielach.
Machiavelli sa narodil 3. mája 1469 v renesančnej Florencii. Bol dieťaťom svojej doby: humanistické vzdelanie, ktoré znamenalo štúdium antických autorov, rečníctva, starovekých dejín a morálnej filozofie, mu už ako dvadsaťdeväťročnému umožnilo aj bez vznešeného pôvodu stať sa takzvaným druhým kancelárom florentskej republiky. Okrem iného mal na starosti zahraničné vzťahy - a práve to osudovo predurčilo jeho život.
Vďaka diplomatickým misiám mal budúci autor Vladára možnosť zblízka študovať činy a motivácie mocných vtedajšieho sveta, počnúc francúzskym kráľom Ľudovítom XII. cez vojvodu Cesara Borgiu a jeho súpera pápeža Juliusa II. až po cisára Svätej ríše rímskej Maximiliána.
Jeho kariéru skončil až návrat rodu Medicejovcov v roku 1512, ktorí znovu ovládli Florenciu, zrušili republiku a Machiavelli sa ocitol v nemilosti. Hoci sa mu napokon podarilo získať priazeň nových vládcov Florencie, užil si ju krátko. Keď bola v roku 1527 v meste opäť obnovená slobodná vláda, nová generácia republikánov už nemala pochopenie pre človeka, ktorý bral posledných šesť rokov plat od Medicejovcov. Zomrel 21. júna toho istého roku, zlomený a chorý.
Do histórie nevošiel ako diplomat. Boli to práve roky mimo verejného života a azylu na vidieku, ktoré umožnili Machiavellimu sústrediť sa na to, čím sa preslávil - hoci svojho Vladára koncipoval ako príručku pre panovníkov, utvoril dodnes platnú brilantnú analýzu reálneho správania sa mocných a zároveň polemiku s moralistami, ktorí písali o ideáloch, ktoré však ani jeden vládca nectil.
Machiavelli súhlasil s antickými autormi v tom, že rozhodujúcou silou na udržanie moci je šťastena a panovník sa na ňu nesmie slepo spoliehať, ale "pomáhať jej". Potiaľ bol v súlade aj s renesančnými mysliteľmi, ktorí zrušili stredoveké kresťanské chápanie šťasteny ako sily, ktorej sa treba pasívne poddať. Problém, v ktorom sa rozišiel so všetkými, však tkvel v chápaní panovníckych ctností.
Česť a sláva sú najvyšším cieľom pre Machiavelliho rovnako ako pre Lívia či Cicera. Lenže tam, kde antickí a renesanční moralisti tvrdia, že pre vládcu je byť mravným zároveň rozumné, Machiavelli nesúhlasí. Pripúšťa, že by bolo dobré, ak by vladár vždy dokázal zostať pravdovravným, milosrdným a štedrým, zároveň však predpoklad, že tieto ctnosti sú na úspech nevyhnutné, označil za omyl.
"Človek, ktorý chce byť za všetkých okolností dobrý, celkom určite pohorí." Logika cieľa - udržanie moci - musí priviesť panovníka k zisteniu, že bude úspešný iba vtedy, ak sa dá viesť tým, čo diktuje nutnosť, nie konvenčná morálka. Vladár sa musí zmieriť s tým, že bude často nútený konať proti vernosti, milosrdenstvu, ľudskosti, proti náboženstvu. Ak si chce udržať vládu.
Vo svojich Rozpravách Machiavelli aplikuje princípy Vladára na dejiny Rímskej republiky. Okrem toho však prichádza s novými provokáciami: napríklad s tvrdením, že existencia strán (podľa majetku) a ich stále súperenie je pre udržanie republiky prospešné, pretože zabraňuje hegemónii a následnej tyranii jednej z nich. Jeho súčasníci to pochopili tak, že Machiavelli podporuje nepokoje a chaos. Zjavne nezažili parlamentnú demokraciu.
Machiavelli a osud jeho diela je typický príklad, ako je výhodné zamieňať príčiny s následkami. Už jeho súčasníci ho považovali div nie za diabla a nik z politikov nechce byť spomínaný spolu s jeho menom. Lenže napriek tomu, že jeho úvahy boli dobové (dokonca účelové - Vladár bol priamo venovaný Medicejovcom, aby sa im vlíškal do priazne), napriek tomu, že ich autor nemohol ani tušiť o pravidelných a slobodných voľbách, väčšina mocných dodnes používa presne to, čo radil Machiavelli tým, ktorí si chcú udržať moc navždy. Ak vezmeme Machiavelliho ako poradcu, opustíme zásady, ktorými sa moralisticky hrdí naša demokracia. Ak ho však vezmeme ako analytika moci a mocných, pochopíme, že ani za tých 535 rokov sa toho až tak veľa nezmenilo.
Zajtra - eurotunel
