Béla Bugár je prvý politik Strany maďarskej koalície, ktorý sa v rozhovoroch s Lászlóm Szigetim Žijem v takej krajine (Kalligram, 2004) vedome, s uceleným názorom na ponovembrový vývin, na aktuálnu súčasnosť, ale aj s výhľadom na budúcnosť obracia rovnako na maďarského, ako aj slovenského čitateľa.
V prípade slovenskej politiky je to fakt kľúčový. Doteraz to bolo totiž tak, že keď sa slovom a slovo je záväzné, lebo je kontrolovateľné aj po dlhšom čase obrátil jeden z politikov SMK na svojho čitateľa v maďarčine, okamžite vznikli rozličné interpretácie a dezinterpretácie, čo vlastne povedal.
Intímne prežívanie
Béla Bugár je telom a dušou politik. Ako kresťanského politika a iným nemohol, lebo nechcel byť, ho mohol zrodiť len November 1989. Preto sú jeho odpovede výsostne politické. To však neznamená, že sú odpoveďami taktickými, hoci aj taktizovanie patrí do politikovej výbavy.
Béla Bugár je vo svojich odpovediach osobný, zaujatý, neraz vášnivý, čo im dáva zreteľný ľudský rozmer, a to nielen v úvodných pasážach celého rozhovoru, v ktorých hovorí o svojom detstve, o Bratislave a Šamoríne, o prostých rodičoch, o výchove, o svojej zviazanosti s ľuďmi.
Je taký, aj keď hovorí o svedomí ako základe slobody jednotlivca, pričom svedomie je uňho synonymom slova zodpovednosť: lebo bez svedomia niet zodpovednosti, rovnako ako bez zodpovednosti niet svedomia.
Rovnako osobný je aj tam, kde hovorí o svojej viere, ktorej základom je "intímne, opravdivé a intenzívne prežívanie", "akceptovanie a solidarita", z ktorých vyrastá jeho ekumenizmus.
A rovnako intímne hovorí a píše Béla Bugár o svojej prirodzenej a hlboko zakorenenej maďarskej národnej identite, ktorá je uňho komplementárne spätá pôvodne s československým a dnes slovenským občianstvom. Túto spätosť národného a občianskeho pokladám za kľúč k celej jeho sústave názorov. Na rozdiel od absolutizácie národného alebo občianskeho nie je totiž ideologickým konštruktom, ale vychádza z reálnych skúseností slovenských, maďarských, československých a uhorských dejín.
Maďarská otázka
Myslím, že základná otázka, ktorú si Béla Bugár kladie, znie asi takto: možno žiť uspokojivo v priestore, historicky podmienenom trvalými prienikmi, spolužitím, ale aj konfliktami viacerých etník, národov, náboženstiev a kultúr?
Odpoveď Bélu Bugára je jednoduchá, a zároveň zložitá. Hovorí, že možno, ak medzi nimi vládne vzájomný rešpekt a uznanie. Jednoduchá preto, že vo všeobecnej polohe by s ním súhlasil takmer každý. Zložitá, lebo keď si ju premietneme do konkrétnej historickej skúsenosti, je vzájomné uznanie a rešpekt vzhľadom na množstvo vzájomných konfliktov javom skôr zriedkavým.
Béla Bugár je politikom SMK a preto sa automaticky predpokladá, že najväčšiu pozornosť venuje menšinovým problémom. Je to tak a podstatnú časť rozhovoru venuje maďarskej otázke a vzťahom Slovákov a ich politických elít k maďarskej národnej menšine.
Rád by som však tento zabehaný poriadok vecí obrátil. Myslím si, že Béla Bugár je ako politik v prvom rade hospodár a hospodárstvo, na ktorom gazduje, je Slovensko. Kladie si otázku, ako možno tento kúsok zeme, túto krajinu, tento štát, toto Slovensko ošetriť a opatriť tak, aby sa kultivovalo a nedevastovalo. Základom tohto postoja je stará múdrosť benediktínskeho rádu, ktorú by si mohol vpísať do erbu: disciplína, morálka a usilovnosť.
To je historická skúsenosť a najviac by o tom vedel povedať Lajos Grendel. Jeho prózy sú totiž svedectvom ničivých vpádov na toto územie, ktoré patrilo vždy k európskej civilizácii, ale zároveň naň doliehali všetky pustošivé nájazdy z juhu, severu, východu i západu.
Nielen politický slogan
Skúsme si tento postoj hospodára premietnuť do politického jazyka. Béla Bugár verí v reformy, lebo v nich nevidí len politický slogan, ale predovšetkým možnosť reálne zlepšiť ľudské životy. Nenávidí mafiánstvo, lebo je založené na ľudskom vydieraní, vraždí a rozožiera spoločnosť. Neznáša politiku, založenú na inštrumentalizácii moci, lebo korumpuje, ničí v partnerstvách a spojenectvách živnú pôdu vzájomnej lojality.
Preto jeho výzvu, adresovanú Mikulášovi Dzurindovi, aby sám odstúpil, nechápem ako súčasť politickej taktiky, ale ako starostlivosť o krajinu, o to, aby zlý spôsob výkonu moci nedeštruoval jej reformný potenciál.
Na rozdiel od Bélu Bugára si však myslím, že výkon moci, založený na dešpekte voči politickým partnerom, praktizoval Mikuláš Dzurinda už od nástupu k moci v roku 1998. Ak však v prvom období ustupoval pred SDĽ a šiel do krajnosti voči svojim blízkym partnerom, po voľbách v roku 2002 si myslí, že nemusí ustupovať, a tak len ženie do kúta svojich politických partnerov, ktorých vníma už len ako konkurentov.
Béla Bugár má starosť o to, aby sa Slovensko nestalo krajinou viacerých nespojitých regiónov, akýmsi dvojrýchlostným Slovenskom. A to nie je len menšinová, a už vôbec nie len maďarská otázka. Stačí len pripomenúť Rómov.
To jeho ak
Béla Bugár neverí európskemu superštátu, lebo si uvedomuje, že Európa osemnásteho, devätnásteho a dvadsiateho storočia sa na rozdiel od Spojených štátov vyvíjala v jednotlivých štátoch a nie ako jeden celok. Nástroj vidí v regionalizácii Európy, ale v tejto veci som skeptický. Domnievam sa, že spoločná Európa môže byť len Európou štátov a regiónov, lebo tak to zodpovedá jej historickému vývoju.
Béla Bugár neverí európskym vidinám konkurenčného vzťahu so Spojenými štátmi. Verí euroatlantickému spojenectvu, lebo len ono je schopné odpovedať na dobové výzvy, odolať násiliu a terorizmu, ktorý je svojou zákernosťou Bélovi Bugárovi bytostne odporný.
V tom všetkom spočíva starostlivosť Bélu Bugára o celé Slovensko, čo nie je samozrejmou vlastnosťou nielen u maďarských, ale ani u slovenských politikov.
Za týmto všetkým však kladie Béla Bugár svoje ak. V tom je samozrejme politikom maďarskej menšiny. To ak má jasnú podobu: to všetko bude možné, len ak bude na Slovensku partnerský vzťah medzi slovenskou väčšinou a menšinami, a to nielen maďarskou národnou menšinou, hoci práve ona je kľúčom k Slovensku.
Hudba budúcnosti
Nechcem sa v tejto súvislosti zadrapovať do otázky, či ide o národnú alebo národnostnú menšinu. Slovenský jazykový úzus hovorí o národe aj národnosti. Hovorí o slovenskej národnosti, pokiaľ ide o etnickú príslušnosť a o slovenskom národe tam, kde ide o jeho politickú identitu. Podobne by sa dal používať aj pojem národnej a národnostnej menšiny, ale nechcem v tejto veci štiepať vlas jazykovej a politickej korektnosti a viem, čo Béla Bugár pod pojmom národnej menšiny myslí: príslušnosť k maďarskému národu, slovenskému občianstvu a štátnosti. Rovnako ako on pokladám za reálny fakt, že menšinové práva nie sú nikdy len individuálne, ale aj kolektívne, lebo sa týkajú nielen individuálnej, ale aj kolektívnej identity.
Aj ja si myslím, že menšinové práva by mali byť zakotvené vo forme ústavných zákonov, aby dosiahnutý stav nemohla svojvoľne narúšať akákoľvek ďalšia vláda. Je to v konečnom dôsledku vec racionality a stability štátu.
Tiež si myslím, že v Ústave treba zakotviť občiansky základ Slovenskej republiky, so všetkým rešpektom voči Slovákom ako väčšinovému národu aj voči menšinám a že rešpekt voči menšinám má byť zakotvený aj v slušnom jazykovom zákone.
A rovnako ako Béla Bugár si myslím, že v menšinovej oblasti sú gradualistické riešenia lepšie ako revolučné, lebo tie vedú ku konfliktom, kolíziám a v najhorších prípadoch ku katastrofám. Túto politiku sme robili po roku 1989 vo VPN a MNI a prax podľa mňa potvrdila, že to bola politika správna.
Súhlasím s Bélom Bugárom, že nie je rozumné otvárať dnes Benešove zákony a rovnako ako on som za formu kolektívneho odškodnenia ako v prípade Židov či Česko-nemeckého fondu. Uvedomujem si však, že tento problém nie je len vnútroslovenský, lebo závisí aj od vzájomnej ústretovosti maďarských a slovenských vlád a štátov, čo nie je práve najlepší predpoklad na jeho vyriešenie. Lebo raz nechce jeden, druhý raz druhý, tretí raz obaja a stav, že by chceli obaja naraz, je hudbou budúcnosti.
Myslím, že územnosprávne členenie Slovenska nemá byť podmienené apriórnou etnickou ideológiou, a to slovenskou ani maďarskou. Obávam sa však, že viazať územnosprávne členenie na dvojjazyčnosť je práve tou cestou, ktorá prirodzené historické, kultúrne a ekonomické členenie regiónov skôr blokuje, ako otvára.
Dvojjazyčnosť, ktorá bola kultúrnou vlastnosťou tohto regiónu až do druhej svetovej vojny, zmietol jej víchor. Prikazovať ju dnes zákonom by znamenalo vytvoriť konštrukt, ktorý by nebol v súlade so zmyslom pre dnešný reálny stav.
Starostlivosť o menšiny vyplýva zo starosti Bélu Bugára o celé Slovensko. Ak hľadáme spoločne odpoveď na otázku, načo je dobrý tento katalóg menšinových problémov, pri rozhovore s prvým politikom SMK sa pýtame nevyhnutne aj na politický program.
A s Bélom Bugárom si odpovedáme, že ak nebudeme mať rozumnú menšinovú politiku, nebudeme ani dobrými hospodármi Slovenska.
Autor: PETER ZAJACAutor je literárny vedec, prezident Konzervatívneho inštitútu.
