Ako každý vzťah aj vzťah k Európskej únii funguje na princípe ambivalencie. Kým bol vstup do nej vzdialený, tak členstvo v nej bolo objektom túžby. V decembri 1997, keď luxemburský summit povedal, že s nami únia nezačne rokovať, bola slovenská žiadza po členstve najväčšia. V deň, keď sme napokon členom stali, slovenská verejnosť veľké emócie neprejavila. Hociktoré víťazstvo našich hokejistov dostalo do ulíc oveľa viac nadšenia ako fakt, že sme sa po toľkých desaťročiach opäť stali súčasťou Európy. Ukazuje sa, že dosiahnutím predmetu túžby zosilneli podmienky na ambivalentný zvrat. V prejavoch politických činiteľov sa objavili náznaky, že vstupom do únie sme vstúpili do niečoho, čo je nielen nad nami, ale čo aj proti nám.
"Máme právo na presadzovanie našich národných záujmov. Máme právo na návrhy z Bruselu odpovedať áno aj nie," odznelo v najvýznamnejšom prejave, ktorý k vstupu do únie na Slovensku zaznel. Predseda parlamentu Pavol Hrušovský ešte pripomínal, že "ako plnoprávny člen Európskej únie máme právo na vlastný názor". Z vecného hľadiska ide o práva, ktoré sú samozrejmé a nespochybniteľné. Ich zdôrazňovanie a zdôrazňovanie toho, že ich uplatnením "si zachováme vlastnú dušu aj po vstupe do únie", naznačuje, ako keby sa vstupom do únie musela stať slovenská duša dušou obranárkou. Predseda KDH hovorí, že veľmi rýchlo musíme nájsť slovenské odpovede na otázku, či sme takí sebavedomí, že budeme vedieť nahlas povedať nie, a či sme odhodlaní použiť pri obhajobe našich záujmov aj právo veta. Vraj ak odpovede nenájdeme, tak sa "môžeme v Európe stratiť". Práve predstava, že naša identita závisí od schopnosti nahlas povedať nie, robí z únie to, čo nás ohrozuje a čo je proti nám.
Britský minister Denis MacShane sa Slovensku prihovoril parafrázou slávnej Kennedyho vety: "Nepýtajte sa, čo môže Európa urobiť pre Slovensko, ale čo Slovensko môže urobiť pre Európu." Odpoveď, že môže nahlas hovoriť nie a využívať právo veta, je taká originálna, že ostatným nebude jasné, prečo sme vlastne do únie vstupovali.
