Edičné oddelenie Hudobného centra je dôkazom, že aj štátne inštitúcie môžu plne fungovať. Do jeho pozoruhodnej série slovenských prekladov významných kníh o hudbe približne naraz pribudli Stručné dejiny hudby Geralda Abrahama a publikácia významného rakúskeho hudobníka a pedagóga Nikolausa Harnoncourta, ktorý ju pred mesiacom dokonca osobne prišiel pokrstiť do Bratislavy.

"Mojím cieľom nie je čosi dokazovať, ale iba všeobecne zrozumiteľnou formou sprostredkovať osobné poznatky, získané na základe intenzívnej teoretickej a praktickej práce," píše v úvode špecialista na starú hudbu a vedúci renomovaného komorného súboru Concentus musicum. A to sa mu aj podarilo. Knihu tvoria záznamy jeho prednášok na Vysokej hudobnej škole v Salzburgu, no vďaka prístupnému jazyku a esejistickej forme nemusí byť len "povinným" čítaním pre hudobníkov.

Popri technických informáciách z hudobnej praxe a zasvätených úvahách o konkrétnych významných dielach Monteverdiho, Bacha a Mozarta tvoriacich základ Harnoncourtovho dirigentského repertoáru, autor ponúka aj krátke, všeobecnejšie ladené texty. Často v nich nabúrava zažité predstavy o akademickom predvádzaní hudby minulých epoch: "To, čo sme robili, nebolo nijaké reštaurovanie akéhosi historického zvukového obrazu, nijaké muzeálne opakovanie dávno minulých zvukov. Bolo to moderné prevedenie, interpretácia 20. storočia. Pre nás hudobníkov je vždy najlepší ten nástroj, ktorého zvuky a technika nám v našej interpretácii pomôžu, ktoré nás inšpirujú." Teda nie mechanická rekonštrukcia minulosti, ale jej pochopenie a využitie po svojom.

Rovnako pravidelne sa Harnoncourtovými myšlienkami vinú úvahy o hudbe ako zvukovej reči, ktoré podrobne rozpracoval v rovnako nazvanej predchádzajúcej knihe. Veľmi zaujímavé sú napríklad pasáže, keď na základe štúdia novátorských diel Monteverdiho obhajuje estetiku nedokonalého tónu, na ktorej je založená celá scéna súčasnej progresívnej hudby - "Nemôžeme predpokladať, že ideálom bol krásny, absolútne bezchybný zvuk. Veď so šumom, s komponentom škaredosti, možno veľmi často oveľa skôr dosiahnuť dramatickú pravdu ako s bezchybnou zvukovou krásou."

Je skôr zvykom po anglicky než nemecky hovoriacich vedcov písať odborné knihy zrozumiteľné širšiemu publiku. Harnoncourt popiera toto geografické pravidlo nielen preto, že je predovšetkým praktickým hudobníkom než teoretikom.