Po tom, ako Ahmed aj so svojou rodinou ušiel pred občianskou vojnou v Somálsku, žil v prašnom tábore v severnej Keni, kde bojoval s ponižujúcim postavením chudobného utečenca a sníval o ceste do Ameriky. V to, že sa mu jeho sen splní, neveril nikdy viac ako v jedno vlaňajšie letné popoludnie.
Stál vtedy v izbe jedného nairobského hotela s 3400 dolármi vo vrecku. Trvalo mu dlho, kým ich nazbieral. Požičiaval si, šetril, žobral. A teraz ich mal odovzdať dvom úradníkom OSN, ktorí sedeli pred ním. Išlo o jasný úplatok, pre Ahmeda to však znamenalo nádej na lepšiu budúcnosť, píše časopis Newsweek.
Ahmed videl už veľa utečencov, ktorí presne takýmto istým spôsobom realizovali svoj sen. Bolo to vcelku jednoduché – bolo treba podplatiť niektorého zo zástupcov Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) a potom čakať. Čakať na vycestovanie za novým životom v USA, Kanade či v inej krajine. Hlavne ďaleko od tunajšej biedy.
Ahmed vedel, že to, čo robí, nie je legálne. Vedel však aj to, že úplatok je jediný spôsob, ako dosiahnuť to, čo sa mu bežnou úradnou cestou vybaviť nepodarilo. Netušil jedinú vec – že UNHCR začal v poslednom čase vyšetrovať nespočetné množstvo podobných prípadov. Možno až polovica z tisícov utečencov presídlených za posledných päť rokov musela dať úplatky, ktorých celková hodnota sa pohybuje rádove v státisícoch, ak nie v miliónoch dolárov.
Týmto spôsobom boli pravdepodobne presídľovaní aj obyvatelia, ktorí nepatrili medzi utečencov, ale vďaka úplatku získali falošné doklady. Korupcia sa tam rozrástla natoľko, že utečencov dnes bez poplatku nevpustia ani do nairobského centra UHNCR.
„Musíte dať aspoň 50 šilingov, aby ste sa dostali do čakárne,“ hovorí Ahmed. „Snažil som sa dostať do kancelárie tri dni po sebe, ale nepodarilo sa mi to.“
Šér UNHCR v Keni Daniel Tshitungi priznáva, že ide o „veľmi vážny problém“. Ale súčasný systém si vraj priam žiada, aby sa zneužíval. Za posledné roky utieklo zo Somálska, Etiópie a Sudanu do Kene 200 000 ľudí, s ktorými si OSN nedokáže poradiť. Väčšina sa nemôžu vrátiť domov, pretože buď žiadny domov nemajú, alebo je tam pobyt pre nich nebezpečný. V Keni navyše neexistuje program pre začleňovanie utečencov do spoločnosti, a tak odchod do zahraničia zostáva pre väčšinu jedinou možnosťou.
Také šťastie však malo za posledný rok len 9300 utečencov. Len desať krajín sveta totiž prijíma väčší počet prisťahovalcov – okrem USA aj Kanada, Nový Zéland, Austrália a zopár európskych štátov. A tak sa nemožno diviť, že s týmito miestami sa začalo obchodovať.
Podľa utečencov funguje celý systém približne takto: Úradníci UNHCR spolupracujú so sieťou sprostredkovateľov. Tí sa vo chvíli, keď má byť naplnená presídľovacia kvóta, vydávajú do táborov a hľadajú ľudí ochotných zaplatiť. Zameriavajú sa predovšetkým na Etiópčanov a Somálčanov, ktorí majú priateľov či rodiny na Západe, takže môžu od nich získať peniaze.
Prvú sťažnosť týkajúcu sa podobných praktík dostal UNHCR v roku 1998 a nasledujúci rok sa začalo vyšetrovanie. Zatiaľ však nikoho nezbavili funkcie a podľa Daniela Tshitungiho sa ani nijaké kroky nepodniknú dovtedy, kým organizácia neskončí vyšetrovanie.
V novembri sa v keňskej tlači objavila výzva, aby utečenci za služby UNHCR neplatili – to je doteraz jediné verejné priznanie problému. Šokujúce odhalenie však prinútilo UNHCR na prehodnotenie presídľovacieho programu.
Pre Ahmeda a ďalších utečencov je budúcnosť len málo nádejná. Jeho peniaze sú preč. Onedlho sa vráti k svojej žene a synovi do utečeneckého tábora Kakuma na nevľúdny sever krajiny.
„Snil som veľa rokov o chvíli, keď oznámim žene, že odchádzame do Ameriky. Vrátim sa však k nej so zvesenou hlavou.“ (čtk)
