. V lete tohto roku sa zaskvela vo filme Evy Borušovičovej Vadí nevadí. A hoci je stále na voľnej nohe, pracovný kalendár má plný. Popri úspešných predstaveniach Portugália, Tančiareň, Na konci hry ju ešte v tejto divadelnej sezóne uvidíme v Moliérovom Donovi Juanovi, kde stvárni doňu Elvíru. Na rozdiel od iných dobrovoľne neúčinkuje v žiadnej televíznej reklame ani nemoderuje zábavú televíznu reláciu. Napriek tomu je neodmysliteľne tu. Herečka Zuzana Fialová.

Vraj píšete zaujímavý denník a možno ho raz aj uverejníte. O čom je?
Neviem, či je zaujímavý aj pre niekoho iného ako pre mňa, v podstate nemá dej. Sú to oblasti mojich záujmov, ktoré sa striedajú a menia. Raz riešim nejaký vzťah, druhý týždeň hľadám duchovnú cestu a vzápätí to vyvažujem tým, že držím diétu. Píšem si, koľko vážim o jednej, o druhej , o tretej... Rozhodne ho nechcem vôbec publikovať. Už mi prekáža aj to, že sa ma na to každý pýta.

Účinkujete v doskami ovenčenom predstavení Tančiareň. Rada tancujete?
Podľa toho, kto pre mňa príde. Ale vážne, tanec ma veľmi baví. Môj muž tvrdí, že tancovať vôbec neviem. Má úplnú pravdu, samozrejme. Ale perfektne sa hýbem na hudbu.

Hre predpovedajú dlhú životnosť. Niekde odznelo, že Tančiareň možno časom vystrieda Na skle maľované. Vedeli by ste hrať v jednom predstavení aj tridsať rokov?
Tančiareň bude mať určite porovnateľný úspech, už dnes sa nedá zohnať lístok až do konca roka. Každé predstavenie končíme so standing ovation. Je to hra bez slov - len tanec, silná hudba, silné emócie. Ale hrať ju toľko rokov? Stvárňujem tu smutnú postavu ženy, ktorá trpí v každej dobe, v každom systéme, vzťahu. Celú dobu užíva lieky, je nešťastná... Fakt neviem, čím som si ju zaslúžila!

Aké úlohy vám sedia najlepšie - komické, tragické, tragikomické?
Oni sú okrem tejto chuderky Anastázie všetky tragikomické. Aj tragédia má v sebe humor a naopak. Mám rada postavu, ktorá v priebehu deja prejde nejakou transformáciou a ku koncu hry sa z nej stáva úplne iná bytosť. Verím, že človek sa mení tým, čo sa mu v živote stáva.

V akej hre by ste si chceli zahrať? Máte niečo vytypované?
Veľmi rada by som sa vrátila k nejakému ruskému klasikovi. Rozmýšľam nad Annou Kareninovou. Nedávno som ju dabovala vo filme. To je naozaj obrovská škála emócii, neustála zmena...

Počas skúšok Portugálie ste spoločne so svojimi kolegami a s režisérom Petrom Mikulíkom chodili po krčmách, pozorovali a vžívali sa do prostredia. Zakaždým sa takto musíte vžívať do roly?
Pokiaľ ide o špecifické prostredie, treba ho spoznať. Napríklad - Martin Huba, ktorý režíroval Desať malých černoškov, nám doniesol etiketu - pravidlá správania sa a stolovania vyššej spoločnosti. A je to na predstavení cítiť, má aristokratickú noblesu. Portugália je druhý mantinel. Dej sa odohráva v dedinskej krčme, čo je rovnako špecifické prostredie. Tí ľudia majú iné držanie tela, inak držia pohár... Každú rolu treba naštudovať nielen zvonku, to je tá forma, ale aj zvnútra. Pre mňa je text postavy konštrukcia, podľa ktorej si vytvorím celý jej život. Každá veta vedie k otázke, čo predchádza tejto myšlienke, čo ju prinútilo urobiť práve tieto veci... Pomáha mi pri tom sledovanie pravidla príčin a následkov v reálnom živote.

V Portugálii sa veľa nadáva, a to dosť "brutálne". Neprekáža vám to?
Kurva, vadí mi to.

Nedávno vysielala STV dokument o Marcellovi Mastroiannim, kde hovoril, že sa zabáva na amerických hercoch, ktorí, keď napríklad chcú zahrať chorého človeka, nechajú sa na dva mesiace hospitalizovať na psychiatrii.
Je obrovský rozdiel medzi vnímaním amerického a európskeho herca. Je to rozdiel ako medzi človekom, vnímajúcim len cez seba a človekom vnímajúcim aj cez druhých. Egocentrik v spoločnosti na všetko reaguje: aj mne sa to stalo, aj ja som niečo podobné zažil. Nie je empatický. Myslím, že to je problém Američanov. Musia si ísť ľahnúť aj na psychiatriu, pretože v dravom systéme presadzovania sa a proklamovanej sebadôvery, v ktorom oni žijú, sú egoistickí a egocentrickí, pracujú so svojim vlastným pocitom a skúsenosťou, lebo nie sú natoľko empatickí ako Európania, ktorí prešli mnohými vojnami, biedou. Všetko to máme uložené v akomsi historicko-kultúrnom podvedomí, sme citlivejší, a je to vidno aj v herectve. Ale nechcem zovšeobecňovať...

Vo filme Vadí nevadí ste sa ocitli vo výbornej partii mladých žien. Máte to podobne zariadené aj v osobnom živote?
Táto partia je moja aj v skutočnosti. Režisérka Eva Borušovičová, herečka Slávka Halčáková, scénografka a výtvarníčka Saša Grusková - patria medzi moje najlepšie kamarátky.

Cítite s nimi nejakú ženskú generačnú súdržnosť?
To, čo bolo kedysi doménou mužov (a ja nie som feministka), že vytvárali priateľské skupiny, v ktorých si neskôr pomáhali aj profesne a držali sa navzájom nad vodou - sa podarilo nejakým spontánnym spôsobom vytvoriť aj nám. Keby bolo najhoršie, viem, na koho sa môžem obrátiť. Zatiaľ sa držíme na úrovni - "mám depresiu" a tak...

Mávate často depresiu?
Raz za deň. Vtedy volám všetkým svojím priateľom a nútim ich hovoriť, že ma ľúbia a že som šikovná, a múdra, a pekná, a chudá. Potom mám deväťtisícové účty a... skutočnú depresiu.

Hovoríte, že nie ste feministka, asi ste o tom premýšľali. Máte tento svoj postoj nejako sformulovaný?
Veľa žien začal náš súčasný svet - postavený na mužských pravidlách - stiesňovať. Nemôžu sa dostatočne realizovať osobnostne, emocionálne ani spoločensky. Feminizmus sa mi vidí byť nesprávnou cestou riešenia, pretože robí to isté, čo robil muž so ženským princípom - vytláčal ho. Feminizmus je istá forma strachu pred mužským princípom. Z tohto strachu vzniká agresivita a negácia buď obrátená voči sebe (paradoxne v sebe tiež potáčajú svoju ženskosť), alebo voči mužom v princípe. Tým, samozrejme, neútočím na definíciu: feminizmus rovná sa humanizmus. Podľa mňa treba hľadať v ženskom a mužskom svete rovnováhu a harmóniu.

Často ste obsadzovaná do úloh bezdetnej, nezávislej, rozmarnej mladej dámy. Režiséri vo vás vôbec nevidia vaše materstvo? Veď máte už štvorročného synčeka.
Nevidia. Preto občas vezmem syna do divadla, aby si uvedomili, že som matka a ostentatívne ho tam vychovávam... a  nič.

Váš otec Ivan Fiala je známy horolezec. Čo by ste povedali Dávidkovi, keby sa raz rozhodol ísť v šľapajách svojho deda?
Okamžite zlez!

Vo filme Vadí nevadí ste vysypali drogy do Dunaja  s nezabudnuteľnou replikou: "Nechcem vidieť ten absťák, čo budú mať zajtra ryby."  Bola táto scéna napísaná špeciálne pre vás?
Nie. Vlastne neviem, spýtam sa Evy. (Režisérky Borušovičovej - pozn.red.)

Povedali ste, že hľadáte svoju duchovnú cestu. Ako to robíte?
Čítam, hľadám, komunikujem. Počúvam. Rozmýšľam o tom, čo sa deje v mojom živote a prečo. Snažím sa zvyšovať kvalitu svojich emócií. Najnižšie je strach, hnev, nenávisť, závisť... a na opačnom konci, samozrejme, najvyššie je láska. Nezištná láska. Rešpektujem intuíciu a, čo je najdôležitejšie, učím sa ovládať a smerovať svoju energiu. Napríklad energia myšlienky a slova. Ide o princíp, keď sa to, na čo myslíte, alebo o čom hovoríte, skôr či neskôr prenesie do reálneho sveta v podobe zážitku, skúsenosti, alebo človeka, ktorý vám príde do života. Alebo energia vo vzťahu. Musíme nájsť v sebe lásku bez ohľadu na to, či sme milovaní. Až keď budeme šťastní sami so sebou, môžeme byť dlhodobo šťastní aj s iným človekom. Pravidlo, ktoré mi práve zišlo na um, by mohlo platiť ako jedenáste prikázanie: Nezožerieš partnera svojho!

To, čo tu hovoríte, to je nejaký známy ezoterický smer?
Skôr smer môjho uvažovania. Aj to spätne veľakrát nájdem vysvetlené v nejakej knihe. Vždy ma to však prekvapí: "Bože, veď to som ja vymyslela! Ako to, že to tu už je?!" (Smiech.)

Nečítali ste náhodou Harryho Pottera?
No jasné, milujem Harryho Pottera! (Smiech.)

Autor: Tina Čorná / Foto: Desana Dudášová