1. máj 2004: Desať krajín sa pripojí k pätnástim členom Európskej únie. Už nás bude 25, čo sa podieľame na výnimočnom budovaní Európy. Až o nejaký čas zistíme, či sa tento deň bude môcť označiť za "historický" a či sa o ňom bude učiť v školách budúcich generácií. Pre nás, európskych občanov a politikov, však bude rozšírenie Európskej únie v každom prípade znamenať jasný a silný odkaz ľudstvu na celej planéte.
Kto sú tých desať krajín, ktoré si prisadnú za spoločný stôl? Okrem Cypru a Malty, všetky si znovu vydobyli slobodu až po páde Berlínskeho múru. Teda v novembri 1989, pred necelými 15 rokmi! Za 15 rokov stihli obnoviť demokraciu, zmodernizovali ekonomiku, znovu objavili a začali mať radi svoju vlastnú kultúru, človeka opäť postavili do stredu filozofických a politických hodnôt. Ich národy sa pozbierali a rýchlym krokom, bez väčšej námahy sa k nám, európskym bratom, od ktorých boli v priebehu dejín a šialenosťou diktatúr násilne odlúčení, opäť pridali. Nikdy, prízvukujem, nikdy v ľudskej histórii sa ešte neudial taký prerod - taký rýchly, jasný, bez veľkých drám, bez bôľu, vojen, mŕtvych.
Samozrejme, k pripojeniu nových členov boli potrebné technické rokovania. Niekedy sme sa zdržali pri detailoch, ktoré by sa mohli zdať druhoradé: pri poľnohospodárskej výrobe, obchodnej súťaži, harmonizácii práva, atď. Niekto by to mohol považovať za vrtochy únie. V skutočnosti ide o prirodzenú podmienku, bez ktorej by nebolo možné vybudovať úniu na zdravých a pevných základoch. Problémy však nemôžu zatieniť to, že osem krajín, ktoré sa oslobodili od komunizmu, sa rýchlo adaptovali na nové podmienky, pretože uznali, že len v EÚ sa môžu rozvíjať v prospech svojho ľudu. Nie je to dostatočný dôvod na to, aby sme sa my pätnásti, dávnejší partneri, cítili hrdo?
Od Rímskej ríše po podmaňovanie si malých vzdialených národov ruskými cármi, od Otomanskej ríše po americkú vojnu o nezávislosť, svet ešte nezažil, aby sa také veľké spoločenstvo ľudí spojilo v mieri a harmónii. Všade boli vojny, masakre, silnejší si presadil svoju vôľu na úkor toho, kto v konflikte prehral. Európa v minulých storočiach intenzívne pocítila niekoľko hrôz a zistila, že násilie je v medzinárodných vzťahoch zbytočné.
Dnes nažíva Európa v mieri, nevedie proti nikomu vojnu, nemá žiadne nároky na žiaden región na svete. Ochraňuje mier a dôstojnosť človeka, nemá záujem presadiť svoju víziu a viery iným národom sveta: progres sa rodí v zdravej konfrontácii myšlienok, nie v násilí. Európsky odkaz mieru je o to viac hodnoverný, že 25 členov únie sa rozhodlo zefektívniť spoločnú obranu - dáva tým najavo, že si uvedomuje riziká dnešného sveta. Na výhražné hlasy terorizmu a fanatizmu, odpovedá každá jedna krajina dvadsaťpäťky jasne a neoblomne. V krajinách, ktoré trpia lokálnymi a regionálnymi krízami, Európa pomáha jednotkami nasadenia a stabilizácie. Niektoré konflikty sú hlbšie, a je pri nich ťažké a takmer nemožné nájsť východisko. Ani tam sa však nevyhýba zodpovednosti - koná v zhode s ostatnými národmi a so súhlasom OSN. Musíme ochraňovať vlastných obyvateľov, naše záujmy a obhajovať naše hodnoty navonok - ak sa nebude dať inak, použitím vojenských prostriedkov. To je ambícia Európy Obrany.
Európske spoločenstvo sa hrdí pestrosťou kultúr a jazykov. Kedysi to bolo územie extrémnych konfliktov, dnes sa tolerancia a dialóg stali kľúčom k prežitiu a prosperite. Európa s 25 členmi môže hrdo konštatovať, že dnes, 1. mája 2004, sa jej vývozným artiklom stáva odkaz mieru a bratstva.
Autor: MICHELE ALLIOT-MARIE(Autorka je ministerkou obrany Francúzska)
